Dvadsať rokov bez kúzelníka

01.05.2014 / Branislav Ježík
Tridsať rokov stará fotografia, po pretekoch v Nemecku v 1984. Pred 20 rokmi Ayrton tragicky zahynul. (photo: SITA/AP Photo/Udo Weitz)

Tridsať rokov stará fotografia, po pretekoch v Nemecku v 1984. Pred 20 rokmi Ayrton tragicky zahynul. / (photo: SITA/AP Photo/Udo Weitz)

Formulu 1 by sme mohli rozdeliť na obdobia charakterizované tým, že im kraľoval jeden jazdec, ktorý posunul kráľovnú motošportu na vyššiu úroveň, ktorá sa neskôr stala štandardom. Prirodzene tak vyčnievali nad ostatnými jazdcami vo svojej dobe. Len dvaja z týchto jazdcov však nechali svoj život na okruhoch počas pretekov. Prvým bol lietajúci Škót Jim Clark, ktorého 46. výročie úmrtia si fanúšikovia pripomenuli len pred troma týždňami. Druhým bol brazílsky pretekár Ayrton Senna, prezývaný aj Magic – kúzelník. Od jeho smrti uplynuli práve dnes už dve desiatky rokov.

Čierny víkend

V nedeľu 1. mája 1994 bolo v talianskej Imole slnečné, ale dusné počasie, teplota 26°C. Pri Veľkej cene San Marina panovala nervozita. Celý víkend bol poznamenaný nepríjemnou predtuchou. Sériu nehôd načal už v piatok v prvom kvalifikačnom tréningu Rubens Barrichello, ktorý ako zázrakom vyviazol po náraze do vyradených pneumatík v šikane Variante Bassa v rýchlosti viac ako 200 km/h len so zlomeným nosom a narazenými rebrami, hoci jeho Jordan urobil aj niekoľkonásobné salto. Prvým vyvrcholením nepríjemne vyzerajúcich nehôd bola tragická havária rakúskeho nováčika Rolanda Ratzenbergera v zákrute Villeneuve. Ten si počas kvalifikácie pri prejazdoch obrubníkmi poškodil predné krídlo, ktoré sa mu v rýchlosti 314 km/h zlomilo a zaklinilo pod prednú nápravu. Jeho monopost sa tým stal celkom neovládateľný a bol doslova katapultovaný do ochranného múru. Tento náraz zlomil bezmocnému jazdcovi väzy...

Imola si dovtedy nevyžiadala žiadnu ľudskú obeť, ale o rôzne havárie na tomto okruhu nebola núdza. Bola to prvá smrteľná nehoda vo formule 1 po ôsmych rokoch, keď pri súkromných testoch na okruhu Paul Ricard v LeCastellet prišiel o život Talian Elio de Angelis a po 186 veľkých cenách, keď pri štarte na Veľkej cene Kanady v roku 1982 zahynul Riccardo Paletti. Na dovŕšenie čierneho víkendu potom v boxovej uličke zranilo uvoľnené koleso z monopostu Minardi Michele Alboreta štyroch mechanikov tímu Ferrari.

Všetko čo tu bolo napísané doteraz ale zatienila nehoda, ktorá sa udiala počas nedeľných pretekov. Pred nehodou bolo známe, že F1 je riskantný šport. Riziko k nej patrilo, aj keď už nie v takej miere, ako v predchádzajúcich desaťročiach. Monokoky monopostov, v ktorých sedia jazdci, zo superpevných uhlíkových vlákien (prvýkrát sa s nimi objavil McLaren v roku 1981) dávali všetkým falošnú nádej, že zubatú sa z okruhov podarilo definitívne odohnať. Ale strata jazdca číslo 1 všetko zmenila. Tá nehoda otriasla do jedného všetkými ľuďmi v F1. Zhrození boli najmä konštruktéri. Všetci zúfalo chceli vedieť, či niečo zlyhalo v aute – aby to mohli napraviť a už nikdy sa to nezopakovalo.

Situácia pred tragédiou

Koncom roku 1993 Ayrton Senna odchádza z McLarenu, s ktorým prežil šesť úspešných rokov, aby s tímom Williams-Renault, ktorý mal mať teoreticky najlepšie auto, vybojoval svoj štvrtý titul majstra sveta. K tomuto prestupu sa vyjadril v jednom rozhovore: „Som ako tiger zavretý v klietke – nemôžem ani tam, ani onam. Mohol by som už skončiť, ale je to odpoveď? Neostáva mi nič iné, len konzervovať svoju formu a čakať na deň, mesiac, či rok, kedy budem mať opäť optimálne podmienky. Na konci tunela však svieti malé svetielko a ja viem, že sa z neho dostanem.“ Na začiatku sezóny nikto nepochyboval o tom, že Senna získa svoj štvrtý titul majstra sveta. Ale do Veľkej ceny San Marina nezískal v sezóne žiadne body. A tak bol pod tlakom z viacerých strán – musel v Imole vyhrať.

Po nehode na štarte (pri ktorej jedno koleso, ktoré sa uvoľnilo z monopostu vletelo medzi divákov a troch z nich zranilo ľahko a jedného ťažko) preteky na päť kôl zneutralizovalo bezpečnostné vozidlo (len druhý krát v histórii formuly 1). Vo vedení bol od štartu Ayrton Senna a v rýchlosti viac ako 300 km/h sa prerútil cieľovou rovinkou do siedmeho kola. Práve dosahuje čas 1:24,887 min, ktorý  sa do konca pretekov podarí prekonať už len dvom jazdcom – vychádzajúcej hviezde menom Michael Schumacher a Brazílčanovmu tímovému kolegovi Damonovi Hillovi – aj to až vtedy, keď budú po okruhu krúžiť s ľahšími monopostami tesne pred dotankovaním a výmenou pneumatík.

Posledné chvíle šampióna

Je 14 hodín a 17 minút miestneho času a od začiatku 7. kola uplynulo 11,1 sekundy, keď sa jazdná výška Sennovho monopostu náhle znížila. Znamenalo to, že sa monopost uprostred jednej z najrýchlejších zákrut seriálu formuly 1 dotkol vozovky. Spôsobiť to mohla buď porucha nastavenia výšky podvozku, alebo vzduch unikajúci z pneumatiky v kombinácii s prejazdom cez nerovnú časť vozovky. Zadná časť auta dostala do mierneho šmyku, ktorý Brazílčan korigoval pohybom volantom a uberaním plynu. Pri prechode ďalšej nerovnosti však došlo k nakloneniu prednej časti monopostu, pričom došlo k strate prítlaku na prednej náprave, čo spôsobilo, že po prejdení ďalšej nerovnosti sa monopost po opätovnom  získaní prítlaku stočil mierne doprava (podobne ako sa správajú monoposty pri pretekoch na ováloch). Práve v tejto chvíli jeho Williams prešiel cez ďalšiu nerovnosť na trati, ktorá sa mu stala osudnou. V tom momente naňho pôsobilo preťaženie 4,3 G a auto doslova vyletelo z vozovky.

Monopost sa teraz stal neovládateľným. Senna celkom zložil nohu z plynového pedálu a začína naplno brzdiť. Auto napriek tomu nemení svoj smer a pokračuje mierne doprava a prechádza cez ďalšie dve nerovnosti. Jazdec sa prácou so spojkou a plynom márne snaží stabilizovať auto. Monopost preletí cez úzky trávnatý pás, čo ho stáča mierne doľava a potom zase doprava a dostáva sa na betónovú únikovú zónu. V tejto chvíli sa auto rútilo rýchlosťou takmer 260 km/h. Na nasledujúcich 39 metroch sa Sennovi podarilo zbrzdiť monopost na 221 km/h. Viac už dokázať nemohol. Prišiel náraz, odtrhnuté koleso a šok. Pre divákov, jazdcov a celý automobilový svet.

Nekonečne dlhé sekundy

Čo sa vlastne v tom momente stalo? Všetko nasledovalo v rýchlom slede: auto narazilo 930 metrov od štartovej čiary v rýchlosti 210 km/h do betónovej steny pod relatívne malým uhlom 22°, keď od začiatku 7. kola uplynulo 12,8 sekundy. Pravé predné koleso sa zachytilo medzi stenou a monopostom. Rovnako sa odtrhlo aj pravé zadné koleso. Závesy sa odlomili a ako sa auto trelo o stenu, uväznené predné koleso náhle vyskočilo a záves kolesa prerazil Sennovu prilbu... Zostala na nej trojcentimetrová diera na pravej strane. Okrem toho prilba pri náraze praskla odpredu dozadu. Energia, ktorá sa uvoľnila pri náraze odrazila monopost späť do únikovej zóny. Postupne z neho odlietava predný spojler s časťou prednej kapoty zakrývajúcou tlmiče. Spodok monopostu ešte stihne vytrhnúť kusy trávy z trávnatého pásu lemujúceho dráhu, kým sa po polobrate úplne zastavil.

Po dvadsiatich sekundách od nárazu k Sennovmu monopostu pribieha prvý traťový maršál Stefano Bounaiuto. Nakláňa sa do kokpitu, zrazu sa však preľakane a začne ustupovať. Prichádzajú ďalší traťoví komisári a požiarnici, ale všetci čakajú na lekára. Senna v rukách stále zvieral volant s kusom stĺpika riadenia, ktorý bol s palubnou doskou spojený len elektrickým káblom. Na chvíľu sa ešte prebral a 56 sekúnd po náraze pohol hlavou naľavo a potom zase naspäť. Všetci ktorí tento pohyb spozorovali sa domnievali, že Senna nie je v bezvedomí, ale je len v šoku po tvrdom náraze. Ako veľmi sa len mýlili...

Márny boj

Minútu a 16 sekúnd po náraze na miesto konečne dorazilo auto s profesorom Sidom Watkinsom. Na trať mohol totiž vyraziť až potom, čo boli prerušené preteky. Stalo sa tak presne 49 sekúnd po náraze. Pre poškodenie prilby bolo  problematické vôbec sňať ju Ayrtonovi z hlavy. Keď sa to záchranárom po 42 sekundách konečne podarilo, doktor Piane spolu s profesorom Watkinsom videli jeho rozbitú, napuchnutú tvár. Mal zavreté oči, bol v hlbokom bezvedomí. Nad pravým okom sa tiahla hlboká rana ako po noži a tieklo z nej veľa krvi. Vyzeral kľudne, ale po kontrole zreničiek bolo profesorovi jasné, že jeho priateľ utrpel ťažké poranenie mozgu.

Lekár sediaci obkročmo na kryte motora za jazdcom mu zafixoval krk. Po 98 sekundách odvtedy, čo sa lekárom podarilo sňať Sennovi prilbu je Ayrton opatrne vytiahnutý z auta a lekári ho položili na betón vpravo vedľa auta. Práve v tej chvíli Senna zo seba ešte vydal hlboký povzdych. K vraku dorazili ďalší doktori, ktorí sa snažili infúziami a tracheotómiou stabilizovať Sennovo bezvládne telo. Ešte stále mal totiž hmatateľný pulz – aj keď lekárom bolo už v tej chvíli jasné, že jeho poranenia hlavy sú veľmi vážne a Senna nehodu pravdepodobne neprežije.

Consummatum est

O 14. hodine a 31. minúte začínajú Sennu prenášať od vraku do vrtuľníka. Spolu s Ayrtonom  nastupujú traja lekári špecialisti. Ayrtonovi, stále v bezvedomí, počas prevozu zlyhávalo srdce, ale lekárom sa jeho činnosť podarilo obnoviť. Vrtuľník pristál v Maggiore o 14:55. V nemocnici už na brazílskeho jazdca čakal tím špecialistov jednotky intenzívnej starostlivosti. Pri prevoze z vrtuľníka do sanitky, ktorá mala Sennu odviesť z pristávacej plochy do nemocnice mu opäť zlyhalo srdce. O 15:15 bola činnosť srdca obnovená. V nemocnici lekári zistili niekoľkonásobnú fraktúru lebky, prasknutú spánkovú tepnu s krvácaním do spodiny lebečnej. Napriek starostlivosti lekárov musela primárka  jednotky intenzívnej starostlivosti dr. Maria Teresa Fiandri o 16:03 oznámiť, že Ayrton Senna je klinicky mŕtvy. Naďalej síce zostal napojený na prístroje umelo udržujúce životne dôležité orgány v činnosti, tak ako to vyžaduje talianske právo, encefalogram ale potvrdil, že jeho mozog už nereaguje a neexistuje žiadna nádej, že by Ayrton Senna svoju tragickú nehodu prežil. V tej chvíli vchádza do miestnosti v ktorej leží Senna kňaz a dáva mu posledné pomazanie. O 18. hodine sa do nemocnice dostal Ayrtonov najlepší priateľ vo formule 1 Gerhard Berger, ktorému bolo nakoniec povolené, aby sa naposledy mohol rozlúčiť so svojím drahým priateľom.

Šampiónovo srdce prestáva biť štyri hodiny a dvadsaťtri minút po tom, čo jeho modrobiely Williams v zákrute Tamburello opustil dráhu a narazil do betónového múra. Svet sa musel zmieriť s tým, že trojnásobný majster sveta svoju haváriu neprežil. Zomrel na ťažké zranenia hlavy a mozgu a vnútorné krvácanie spôsobené odtrhnutým závesom pravého predného kolesa, ktorý prerazil prilbu a nad pravým obočím vnikol do mozgu. Žiadne ďalšie zranenia okrem škrabanca na pravej ruke brazílsky jazdec neutrpel.

Späť na rodnej hrude

Jazdcovo telo previezli do rodnej Brazílie v utorok popoludní (podľa talianskeho práva muselo byť telo odpojené od prístrojov, ktoré udržiavali životne dôležité funkcie až 12 hodín po smrti; okrem toho talianski vyšetrovatelia trvali na pitve, ktorá sa konala v utorok ráno) z Bologne do Paríža talianskym vojenským lietadlom. V Paríži už čakalo lietadlo McDonell-Douglas MD11 pravidelnej linky brazílskej leteckej spoločnosti VARIG, ktoré malo tú česť previezť telesné pozostatky charizmatického jazdca. Po jedenástich hodinách letu s prvými rannými lúčmi stredajšieho rána štvrtého májového dňa priletelo lietadlo do Brazílie. V Brazílskych výsostných vzdušných priestoroch ho sprevádzala špeciálna vojenská letka. Prezident Itamar Franco ešte v pondelok vyhlásil trojdňový štátny smútok a udelil Ayrtonovi Sennovi najvyššie brazílske vyznamenanie in memoriam.

Stovky tisícok ľudí prišli vzdať hold národnému hrdinovi na letisko Guaralhos Combica v São Paule, ďalšie desaťtisíce očakávali príjazd otvoreného automobilu s rakvou zahalenou brazílskou štátnou vlajkou. Takmer 300 000 Sennových krajanov sa potom chodilo pokloniť do budovy parlamentu, kde bolo až do štvrtka desiatej hodiny rannej vystavené Sennovo telo na katafalku. Vo štvrtok sa na poslednej ceste z parlamentu na cintorín, ktorá merala 17 km, zúčastnilo 1,5 milióna ľudí. Medzi smútočnými hosťami boli Gerhard Berger, Damon Hill, Alain Prost, Jackie Stewart, Emerson Fittipaldi, Rubens Barrichello, Michele Alboreto, Ken Tyrrell, Peter Collins, Ron Dennis, Frank Williams a mnoho ďalších osobností formuly 1. Keď spúšťali telo do zeme na preplnenom cintoríne Morumbi, celá Brazília, inokedy tancujúca v horúcich karnevalových rytmoch samby, sa tentokrát rozplakala...

„Deväťdesiat sekúnd čistej rýchlosti je pre mňa najväčším pôžitkom na tomto svete“. V nedeľu 1. mája 1994 za svoju túžbu splynúť s absolútnom Ayrton Senna zaplatil najvyššiu cenu a na oltár bezpečnosti priniesol najväčšiu obetu. Víkend v Imole v roku 1994 sa stal jedným z najtragickejších vo formule 1. Dôsledkom všetkých nehôd boli opatrenia FIA na zvýšenie bezpečnosti, ktoré sa každým rokom snaží tím odborníkov zdokonaľovať. Práve havárie Ayrtona Sennu a Rolanda Ratzenbergera mali za následok celosvetovú reorganizáciu okruhov F1.

Pri príležitosti tretieho výročia úmrtia Ayrtona Sennu bol na okruhu v Imole odhalený jeho dva a pol metra vysoký bronzový pomník. Znázorňuje Sennu smutne sediaceho so sklonenou hlavou, otočenou smerom k Tamburellu. Socha sa stala pútnym miestom jeho fanúšikov.

Na šampiónovom hrobe nenájdete žiadny pomník, ostatne tak ako na žiadnom z hrobov v Morumbi. Miesto posledného odpočinku jedného z najlepších jazdcov histórii formuly 1 označuje len bronzová plaketa s jeho menom, dátumom narodenia a úmrtia a nápisom „Nade pode me separar do amor de Deus“ – Nič ma nedokáže oddeliť od lásky Božej...

Branislav Ježík

Branislav Ježík

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár