Nemecku sa dá fandiť, hrá futbal na góly

11.07.2014 / Martin Petro
Nemecká oslava v zápase proti Brazílii. (photo: SITA/AP Photo/Martin Meissner)

Nemecká oslava v zápase proti Brazílii. / (photo: SITA/AP Photo/Martin Meissner)

Brazílske znásilnenie bolo legendárne. Keďže domáci majú sklony opúšťať sa ešte aj dnes nad výsledkom, ktorý je starý 64 rokov, o tomto semifinálovom výprasku si budú rozprávať aj v raketopláne Última Esperança, v ktorom ich výber poletí v roku 2418 na majstrovstvá galaxie do sústavy Proxima Centauri. K tomu, čo ich okrem iného pochvalo, poviem iba dve slová: preexponované emócie. Nečudujme sa už nikdy, že latinská Amerika takto žerie telenovely a vníma ich ako úplne vážny formát.

Celý svet písal o ich zlyhaní. Mal som pocit, že keď otvorím zubnú pastu, tak na mňa vyskočí ďalšia koláž Fernandinha zamotaného v sieti. Svetu by úplne stačil ten jeden skvelý článok, v ktorom ich zúfalosť zhrnul Samo. Za svoje výkony by si kanárici zaslúžili presný opak, čiže to, aby o nich nikto nenapísal ani jednu žlto-modrú čiarku. Zároveň treba uznať, že niektoré internetové vtipy na ich účet boli skutočne podarené.

Nemecký večer

Bol to nemecký večer. Nie Brazília, ale Nemecko je mužstvo, ktoré by sa malo vo veľkom analyzovať a skloňovať v superlatívoch. Ak si ešte spomínate, tak práve oni boli tí, ktorí urobili s domácimi presne to, čo sme po tom prvom zápase šampionátu všetci dúfali, že s nimi niekto urobí. Prehli ich cez koleno, ošklbali ich o všetko perie a k pečenému kanárikovi si dali vychladenú dvanástku. Kto aspoň na zlomok sekundy necítil v tom verejnom zhanobení najúspešnejšej krajiny futbalovej histórie štipku uspokojenia, nech prvý hodí klávesnicou.

Nemecký šport to má vo svete ťažké. Iba málokto má ich reprezentantov rád, nech sú akokoľvek dobrí v tom, čo robia. Majú nálepku nudných, strojových a nesympatických. Nationalelf je možno tým najlepším príkladom zo všetkých, pretože nemeckému futbalu sa jednoducho nikdy nefandilo, pretože okrem toho, že bol maximálne neatraktívny, bol až priveľmi účinný. Z vlastných úspechov sa odjakživa tešili iba oni sami a asi treba podotknúť, že im uznanie zo zahraničia nikdy priveľmi nechýbalo.

Fandiť im je ako počúvať vážnu hudbu

Tento zvyk pretrváva dodnes a ak im aj niekto titul pred týmito MS želal, väčšinou zaváhal, než to povedal nahlas. Vážnym spôsobom fandiť Nemcom je ako počúvať vážnu hudbu - nie každý chce, aby to ostatní vedeli. A pri tom, keď si to človek tento rok rozoberie na súčiastky, malo by to byť to najracionálnejšie rozhodnutie zo všetkých. Ak sa dívame iba na mužstvá, ktoré mali veľkú, prípadne stredne veľkú šancu turnaj vyhrať, sú po viacerých stránkach najlepší kandidát.

Brazília bola nafúknutá bublina plná hercov, ktorí sa po každom ďalšom zápase divákovi plynulo a stále viac znechucovali. Argentína nudí ako nikdy predtým. Ich semifinálový súboj s Holandskom bol s obrovským náskokom najnezáživnejší zápas turnaja. To zápas Nigérie s Iránom bol oproti tomu 3D blockbuster s pukancami a so všetkým. Holandsko je plné „lietajúcich“ Holanďanov a arogantných figúrok na čele s Robbenom, Van Persiem, De Jongom, Krulom a donedávna aj Van Bommelom - veľkým fešákom a obľúbencom. Na ich tváre sú davy alergické nielen kvôli tomu, ako sa naším hráčom vysmievali v JAR po osemfinále. Tiki-taka už dlhšiu dobu otravuje a po týchto MS je zrejme mŕtva, Taliani aj Angličania herne prepadli a Portugalci - to je taká zmes všetkého, čo bolo v tomto odstavci vymenované. Jediné dve mužstvá, ktoré mali šancu, ničím nás nevyrušovali a svojou hrou vedeli pobaviť, boli už len Francúzi a Kolumbia, no v rozhodujúcich momentoch ukázali, že na to nemajú.

Futbal samozrejme nie je racionálna záležitosť a sympatie sú záležitosť zase absolútne subjektívna. No keď sa dívam na káder Nemcov, nie je tam žiadna položka, ktorá by mi šepkala: „Nerob to, neblázni, nedrž im tie palce.“

Hrajú futbal na góly

Neboja sa, nezakopávajú sa, nevyčkávajú a svoj futbal hrajú na góly. Dali ich dokopy sedemnásť, čo je dosť aj na dva turnaje. Nemajú v zostave žiadneho podvodníka, prípadne zákerného, prepnutého, primitívneho alebo nezdravo tvrdého hráča na štýl Pepe, Luiz, De Jong, Van Bommel, Mascherano, Materazzi atď. Hrajú relatívne čisto, nepýtajú fantómové fauly a nespoliehajú sa na zásahy rozhodcu. Ich najférovejší hráč Klose viac jedenástok v kariére odmietol, než nafilmoval. Hrajú kolektívne a kombinačne, po zemi aj vzduchom. Nenastupujú v rigidnej formácií, ale káder veľmi pestro a moderne rotujú, pôsobia preto flexibilne a nepredvídateľne. Ich najuniverzálnejší  hráč Lahm dokáže nastúpiť na ôsmich rôznych postoch. Každý v tomto tíme pozná svoju úlohu a nikto sa tam na nikoho neuráža. Každý rešpektuje svojho kouča, ktorý futbalu rozumie, má svoju výživnú futbalovú filozofiu, dáva šancu mladým hráčom a hráčom s aktuálnou formou. Majú geniálneho Neuera, ktorý svojím štýlom pozdvihol post golmana na úplne novú úroveň. Vedia prehrávať so cťou a vážia si dosiahnutého výsledku, aj keď nebol maximálny. Dokazujú to dve tretie miesta po sebe (2006 a 2010), pri ktorých v zápase o 3.miesto prevalcovali odovzdaných a sklamaných súperov. Na porovnanie ponúkam vyjadrenie Robbena, ktorý povedal, že MS preňho skončili a tretie miesto ho nezaujíma. No a v neposlednom rade, Nemci držia na uzde emócie a netvária sa, akoby išlo o majstra sveta. Aj keď oňho ide.

Ich reč tela po najväčšom zápase histórie a aj v ňom samotnom bola krásna. Žiadna prehnaná exhibícia radosti, skôr gratulácie jeden druhému. Po góloch sme nevideli žiadne okázalé animálnosti, modlenie sa k Bohu, strhávanie dresov, hádzanie sa medzi fanúšikov ani infarktové grimasy od trénera. Hráč, ktorý skóroval okamžite bežal k hráčovi, ktorý mu prihral, aby sa mu poďakoval. Každý úspech prežívajú veľmi triezvo, čo v dnešnej dobe musí skôr imponovať ako navodzovať dojem, že sú to nudné chladnokrvné stroje. Okrem toho, že berú šport veľmi športovo, to svedčí aj o ich schopnosti mať voči súperovi úctu. A to je v časoch šestnástkových podvodníkov veľká výsada.

Polyrasoví, no stále Nemci

Mnohí im vyčítajú, že tento nemecký výber nie je ani z polovice nemecký. Černosi, Poliaci, Turci, či Shkodran Mustafi. Ako môže byť káder, ktorý má prezývku Nationalelf, takýto polyrasový. Nuž, je to o uhle pohľadu. Bolo by však viac ako od veci, keby sme im to vyčítali práve my, krajina, v ktorej sa na hráčov ako Guedé alebo Soumah pokrikujú monkey chants. V Nemecku nič také nehrozí, pretože jednoducho kultúra. Navyše, keď sa pozrieme na miesta narodenia a pár viet zo životopisu jednotlivých hráčov Jogiho výberu, ktorých meno neznie práve nemecky, pochopíme, že to nie sú žiadny naturalizovaní Brazílici hrajúci v Rusku, Kazachstane, Portugalsku alebo Španielsku vďaka vybavenému pasu. Sú to proste Nemci, ktorí tam vyrástli. A vlastne som aj rád, že práve Nemci, z historického hľadiska silno národne zmýšľajúci, sa dnes dokážu takto otvoriť iným rasám a vychovať si ich za reprezentantov, ktorí dnes hrajú najkrajší futbal na svete. Mne nezostáva nič iné, len im ďalej držať palce.  

Martin Petro

Martin Petro

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár