Papierové predpoklady: Forever a Blackhawk

17.07.2014 / Mišo Hudák
Stan Mikita je slávny dodnes. (photo: SITA/AP Photo/Daily Herald, Bob Chwedyk)

Stan Mikita je slávny dodnes. / (photo: SITA/AP Photo/Daily Herald, Bob Chwedyk)

Stanislav Guoth alebo Stanislav Gvoth. Rodné meno budúceho najlepšieho centra NHL v šesťdesiatych rokoch ste si mohli spájať aj s iným chicagským klubom, White Sox. To keby si, z vtedajšieho Československa prinesený a blízkou rodinou adoptovaný chlapec vybral baseball namiesto ľadového hokeja. Priazni klubu, ktorý ho po všetkých službách, ktoré mu odviedol, najprv odvrhol, aby ho po troch desaťročiach prijal späť, je venovaná životopisná kniha Stana Mikitu.

Éra Original Six

Čas medzi odchodom z dediny Sokolče a prijatím úlohy ambasádora organizácie Blackhawks po boku Bobbyho Hulla, Tonyho Esposita a Denisa Savarda je rozdelený na šesť dlhých kapitol. Prvá je venovaná jeho novému kanadskému domovu St.Catherines a jeho geografickej polohe  spadajúcej do vtedajšieho teritória hokejového Chicaga. Bez draftu a ďalších dvadsiatich štyroch tímov si organizácie pôvodnej podoby NHL delili mladých hokejistov trocha inak. Rozdielov oproti súčasnosti Mikita nachádza mnoho. Súpisky boli menej početnejšie, kluby mali len jedného brankára, v prípade jeho zranenia (čo bez moderných odolných masiek testovaných v kozme bolo dosť pravdepodobné) bol na štadióne k dispozícii brankár prvej pomoci, pripravený pre obe mužstvá. Mestá Boston, Chicago, Detroit, Montreal, New York a Toronto sú na americké vzdialenostné pomery v susedstve a na zápasy sa cestovalo nočnými vlakmi, mladí hráči si po sezóne v NHL museli cez leto hľadať brigády. Mikita sa uchádzal o prácu plavčíka aj keď nevedel plávať.

Za päťdesiat rokov, odkedy Mikita do NHL vstupoval, sa liga dramaticky zmenila vo všetkých ohľadoch. Pasáže o pravidelnom nekompromisnom vyjednávaní o platoch a drobných cifrách priamo hráčom, sú nepredstaviteľné pri dnešných hráčskych odboroch a agentoch. Práve Ted Lindsay, ktorý založil NHLPA, dal pred svojim vynúteným odchodom z Chicaga do Detroitu Mikitovi cenné rady a informácie o vyjednávaniach o zmluve. Majiteľ klubu James Norris však mal pre Mikitu slabosť a jeho cieľom bolo udržať ho v Chicagu počas celej jeho kariéry.

Lady Bing Memorial Trophy a Stanley Cup

V prvých šiestich celých sezónach Mikita nezhromažďoval len góly a prihrávky, ale aj trestné minúty. Pripisoval to vyrovnávaniu sa so svojou minulosťou presídlenca, ktorý si nevedel nájsť domov. To sa zmenilo po svadbe s manželkou Jill v roku 1963. Po tomto roku môžete sledovať veľký pokles nazbieraných trestných minút, ktorý neostal nepovšimnutý a Mikita získal dvakrát Lady Bing Memorial Trophy. Manželka mu zrátala, koľko času za sezónu odsedí na trestnej lavici a koľko peňazí odvedie na interných klubových pokutách.

Ešte pred svadbou, v roku 1961, Mikita spolu s Alom Arbourom, Glennom Hallom či Bobbym Hullom priniesli do Chicaga Stanley Cup. Bol to po dlhej dobe (23 rokov) a na dlhý čas (49 rokov) posledný pohár pre Blackhawks. To však mladý tím, pripravený stať sa dynastiou, nemohol tušiť.

Mikita medzi prvými pomáhal zavádzať do ligy prelomové novinky ako zahnutie čepele, nepovinné nosenie prilby, na konci šesťdesiatych rokov dominoval pri udeľovaní inviduálnych trofejí, v štatistikách aj v all-star zápasoch. V siedmej dekáde si stále udržiaval vysokú produktivitu, ale ďalšieho tímového úspechu sa už nedočkal. NHL sa expanziou v roku 1967 a vznikom konkurenčnej WHA v roku 1972 nenávratne zmenila a organizácia Blackhawks to odmietla vziať na vedomie. Postupne sa prepadla na dno ligy, či už šlo o športové alebo ekonomické úspechy, marketing či loajalitu fanúšikov alebo chuť hráčov hrať v Chicagu. Ak ste mali pocit, že len slovenské kluby sa dokážu hrubo správať k ikonickým hráčom, ktorí klubu venovali najlepšie roky svojho života, vedzte, že majstrom v tejto disciplíne bol Bill Wirtz, ktorý po Norrisovi prebral klub a z pozície majiteľa ho viedol od roku 1966 až do svojej smrti v roku 2007.

Navždy indiánom

V posledných sezónach Mikita cítil, že je v klube nechcený. Okamžite po skončení hráčskej kariéry mu klub odložil číslo 21 pod strechu, ale vzťah sa na takmer tridsať rokov prerušil.

Uplynul pol rok od smrti Billa Wirtza a Blackhawks začali povstávať z popola. Najstarší syn, Rocky Wirtz, prevzal vedenie klubu a okamžite sa pustil do zmien otcových konzervatívnych metód a pravidiel. Klub sa okamžite obrátil ku svojim fanúšikom (v televízii sa začali vysielať domáce zápasy Chicaga), bývalým hráčom (dostali novú pozíciu ambasadorov aby šírili dobré meno klubu), okolo draftových nádejí Toewsa a Kanea vystavali dobrými výmenami a nákupmi kvalitný tím a vyhrali dva poháre. Stan Mikita bol pri tom všetkom, opäť v drese s indiánom.

Veľkú časť knihy Mikita venuje rodine. Najprv pôvodnej v Českolovensku, potom náhradnej v Kanade a nakoniec tej, ktorú sám založil. V porovnaní s biografiami hráčov z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, je Mikitov životopis, pokojný, čistý, láskavý. Mikita sa venuje svojim firmám a hokejovej škole pre sluchovo postihnutých, vo voľnom čase hrá golf. Najväčším prehreškom je snáď fajčenie cigariet a preklad do slovenčiny. Maple Leaf Gardens je preložená ako Javorová záhrada.

Forever a Blackhawk (Stan Mikita a Bob Verdi, 2011, vydavateľstvo Triumph Books)

Naveky Čiernym Jastrabom (preklad Igor Otčenáš, 2012, vydavateľstvo Timy Partners)

Mišo Hudák

Mišo Hudák

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár