Papierové predpoklady: Príbehy staré dámy

24.07.2014 / Mišo Hudák
Lance Armstrong na trati TdF v roku 2005. (photo: SITA/AP Photo/Peter Dejong)

Lance Armstrong na trati TdF v roku 2005. / (photo: SITA/AP Photo/Peter Dejong)

Aké symbolické! Reťaz sa vo väčšine východoslovenských dialektov povie lanc. Toto je opulentný príbeh o pokrytectve, nacionalizme, fetovaní a kúsok aj o bicyklovaní.

Příběhy staré dámy (Sto ročníků Tour de France)

Napriek tomu, že kniha Příběhy staré dámy (Sto ročníků Tour de France) má obdivuhodný objem a viac ako šesťsto strán, stále je len výberom tých najlepších (aj najhorších), najobdivuhodnejších a najkontroverznejších príbehov, ktoré za sto ročníkov a sto desať rokov bicyklová vyhliadka Okolo Francúzska ponúkla. Každý ročník by si zaslúžil podobnú bichľu.

Autor Tomáš Macek vytvoril nádherný dejepis veľkej cykloinštitúcie. Príbeh presahujúci storočie rozdelil do 45 kapitol, väčšina z nich ohraničuje vrcholné obdobia jednotlivých legiend, alebo ich súbojov s ďalšími legendami. Bohatá obrazová dokumentácia ukazuje Tour de France v omnoho extrémnejších polohách, ako ju dnes poznáme z vrtuľníkov, ktoré predávajú Francúzsko ako dokonalú dovolenkovú destináciu. Záver knihy patrí krátkym profilom siedmych československých absolventov pretekov a prehľadnému sumáru výsledkov všetkých Tour de France od počiatku.

"Francie na konci století páry. Silnice jsou v zoufalém stavu, drsné a hrbolaté a pověrčivost lidí tak veliká, že věří, že v horách žijí draci. Objet celou zemi na kole? To je čiré šílenství, chytají se za hlavu. Přesto už brzy vyrazí odvážní borci na těžkých bicyklech do tmy, do ulic bez osvětlení i do zapomenutých krajů, kde vyjí vlci a potloukají se medvědi, aby tuto výzvu proměnili v skutek."

Za vznikom športového sviatku nestoja žiadne veľkolepé humánne myšlienky, ale politická aféra Alfreda Dreyfusa a následný sled udalostí, ktorý vedie k vzniku periodika L'Auto-Vélo, ktorý musí súperiť o priazeň čitateľov s konkurenčným Le Vélo. Aj po skrátení názvu na L'Auto potrebujú zúfalé noviny nápad ako zvýšiť svoj náklad. Čerstvý šéfredaktor Henri Desgrange prichádza s myšlienkou dostať obľúbené šesťdňové dráhové preteky do voľnej krajiny.

Tour musí být zničující a likvidační

"Tour musí být zničujíci a likvidační. Ideální by bylo, kdyby nástrahy všech etap přežil vždy jediný cyklista." To bola Desgrangeho predstava o pretekoch. Jeden muž, jeden bicykel, jeden prevod, žiadna pomoc. Prvé ročníky Tour de France privádzali do pelotónu okrem skúsených jazdcov aj rôznych dobrodruhov. Jeanovi Dargassiesovi, dedinskému kováčovi, ktorý odjazdil najviac 50 kilometrov počas jednej jazdy, sa jeho povolanie hodilo, keď si musel z trasy odskočiť do kováčskej dielne a sám opraviť rozbitú vidlicu. Louis Trou-Trou Trousselier, pochádzajúci zo zámožnej rodiny dodávateľov kvetín, na kontrolnom stanovisku zlomil všetky ceruzky, aby sa ostatní jazci nemohli zapísať a víťaznú čiastku 6950 frankov prehral za jedinú noc v kockách. René Pottier mal počas etapy taký veľký náskok, že sa zastavil v bare, objednal si fľašu vína, takmer celú ju vypil a na bicykel nasadol, až keď prichádzali jeho súperi.

Tour de France bola vo svojich začiatkoch nesmierne exotická a extrémna. Jazdci si museli so sebou nosiť nielen náhradné duše, ale aj vaky s jedlom a pitím, alebo hotovosť, aby si občerstvenie kúpili po ceste. Etapy dlhé aj vyše 500 kilometrov začínali o polnoci. Na krajné podmienky nastavené organizátormi odpovedali pretekári krajnými riešeniami. Tento súboj bude sprevádzať Tour de France od prvej etapy v roku 1903 až do večnosti. Jazdi sa posilňovali alkoholom, liekmi, kokaínom, neskôr amfetamínmi, nechali sa ťahať za autami, prevážali sa vlakmi, likvidovali súperov, preteky ovplyvňovali peniaze, závory aj zbrane. Kováč Dargassies sa stal prvým domestikom. Falošný barón Henri Pépin de Gontaud si ho najal, aby mu pomohol absolvovať preteky, za odmenu si Dargassies otvoril obchod s bicyklami. V roku 1910 sa Tour usadila v Pyrenejách, nie všade však boli cesty, to, čo organizátori za cestu považovali často ležalo pod 20 centimetrami snehu. Popularita pretekov rástla, rovnako aj náklad L'Auto.

Detaily, o ktorých ste nevedeli

Autor sleduje pomery z akých cyklisty vychádzajú, sleduje aj ich život po opustení vrcholovej cyklistiky. Najmä však pozorne ukazuje detaily celého podniku, ktorý nemá rád nefrancúzskych víťazov, ktorý skladá rok čo rok etapy na mieru domácim jazdcom, tlačí firemné tímy na tri týždne prepustiť jazdcov do národných a regionálnych reprezentácií, kšeftuje s firmami a mestami, cez ktoré Tour prechádza, odmieta prijať technologické novinky.

Dočítate sa, že žltý dres pre vedúceho jazdca môže mať pôvod v žltom papieri, na ktorom L'Auto vychádza, alebo môže mať pôvod v obchode, v ktorom mali najrôznejšie čísla svetrov práve v žltej farbe. Neujde vám hrdinský príbeh dvojnásobného víťaza Gina Bartaliho, ktorý pomáhal počas druhej svetovej vojny židovským rodinám s prechádzaním hraníc a úkrytom, neujde vám päťnásobný víťaz Eddy Kanibal Merckx, ktorý zožerie celé Tour, neujde vám základ legendy okolo hory Mt. Ventoux, neujde vám posledný súboj velikánov z druhej polovice osemdesiatych rokov medzi Gregom LeMondom a Laurentom Fignonom, neujde vám ani Robot Big Mig.

"Tour musí být zničujíci a likvidační. Ideální by bylo, kdyby nástrahy všech etap přežil vždy jediný cyklista."

Pozornejšie čítanie vyžadujú čoraz väčšie nároky kladené na jazdcov, ich robotnícka pozícia v celej oslave cyklistiky, ich protesty, štrajky a najmä doping. Tour de Dopage nie je len fenoménom posledných dvadsiatich rokov. Práve autorova starostlivosť, ktorú venuje jazdcom aj po skončení profesionálnej kariéry, odhaľuje pomerne častý výskyt úmrtí pred dosiahnutím päťdesiatich rokov, priznania k dopovaniu po niekoľkých desaťročiach a prirodzený všeobecný súhlas s tým, že zničujúce a likvidačné preteky nie sú pre čistých jazdcov.

Deväťdesiate roky a ich vyšetrovanie o dekádu neskôr sú šokujúce len vo svojich záveroch. Armstrong, Ullrich a Riis - Američan, Nemec a Dán -  zvíťazili na cestách a v kopcoch, v štatistikách sú ich mená uvedené s poznámkou, alebo vôbec. Organizátori Tour de France chceli preteky očistiť od dopingu, zabudli však vymazať víťazov približne ďalších 60-70 ročníkov a takmer celé pelotóny z konca dvadsiateho storočia. Možno keby Lance, Jan a Bjarne mali francúzske pasy, spravodlivosť by k nim bola zhovievavejšia.

Kniha Příběhy staré dámy (Sto ročníků Tour de France) je dôkladne spísanou kronikou kontroverzných pretekov v bicyklovaní sa po krajine, určite nie obhajobou fetovania športovcov. Vďaka svojej prísnej dokumentácii prináša správu o stave vrcholového pretekára siahajúceho ďaleko za fyzický potenciál štandardného smrteľníka. Interpretácia dopovania sa preto mení na osobnú výzvu dospelého človeka, ktorý vedome ovplyvňuje svoje telo s možnými zdravotnými rizikami v blízkej aj neskoršej budúcnosti. A keď takéto osobné výzvy prijme dvesto dospelých mužov naraz, môžeme hovoriť o nejakých výhodách?

Hneď v nedeľu po dojazde na Champs-Élysées vezmite túto knihu do rúk, a pozrite sa na to, čo zábery z vrtuľníka neukazujú.

Knihu zapožičalo košické Artforum.

Příběhy staré dámy (Sto ročníků Tour de France) (Tomáš Macek, 2013, vydavateľstvo Prostor)

Mišo Hudák

Mišo Hudák

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár