Môj štadión: Aréna Antona Malatinského

26.07.2014 / Richard Hanzlik
Trnava sa mení. K lepšiemu. (photo: SITA/Ján Slovák)

Trnava sa mení. K lepšiemu. / (photo: SITA/Ján Slovák)

Povedzte si v duchu tri naozaj veľké futbalové kluby. Čo vám pri nich napadne ako prvé? Messi, Ronaldo, Giggs? Ok, môže byť. Ale čo tak Anfield, Santiágo Bernabéu, Camp Nou a pod.? Štadión je jeden zo symbolov klubu, nositeľ tradície alebo druhý domov pre fanúšikov. Je to monument, ktorý sa často stáva hlavným orientačným bodov v meste a živote človeka. Môže byť obrovský, s atletickou dráhou, kolmými tribúnami, starý alebo úplne nový. Všetky však majú jedno spoločné - spájajú fanúšikov s hráčmi a poskytujú kulisu najkrajšej hre na svete - futbalu. Jeho atmosféra je prvá vec, ktorá dokáže zraziť súpera. Burácajúce tribúny, svetlice, choreo, to všetko dotvára to pravé futbalové peklo.

Aký je ten tvoj?

Každý z nás má ten svoj. Či už vysnívaný z futbalových televíznych prenosov alebo ten, na ktorom strávil podstatnú časť svojho športového života. Od ošarpaných tribún bez lavičiek, cez betónové ovály za bránou až po zrekonštruované tribúny plné fanúšikov s pivom a jadierkami. Taký, o ktorom môžete bez problémov povedať, že tento je môj. Tým mojím je Štadión Antona Malatinského v Trnave, kam ma, ako mnohých, ako malého sršňa priviedol otec. V časoch pred Peczeho érou, kedy ešte tribúny boli pomaľované všetkými farbami vzorkovníka v maliarskych potrebách a zadná strana severnej tribúny slúžila na hromadné stretnutia fanúšikov s močovými problémami. Nebol to žiadny štramák (ten štadión), ale vždy mal svoju nezameniteľnú atmosféru. Ako staré Highbury. Či už ste si vyšliapali schody na najvyššie miesta južnej tribúny až pod hodiny alebo sedeli na Angličana na západnej pri lajne, vždy ste cítili tú atmosféru hry. Pamätám si na nálože Slovanu, Košiciam, ale aj hanebnú prehru s Trenčínom a dolámané rapkáče. Mexické vlny, argentína, kričanie základnej zostavy pred zápasom, Who the fcuk is Allice (Galis) počas prerušenej hry, alky fans na juhu, neskôr NSP na severe, partie fanatikov, choreá na celom štadióne...

Trinásty hráč

Tým klasickým dvanástym hráčom Spartaka bol vždy fanúšik a dovolím si napísať, že trinástym bol štadión. Počas najslávnejšej éry (určite aj za Malatinského, ale ja som doťahal káčera až pred Peczeho nástupom) bol náš štadión nedobytnou pevnosťou. Z plného domu sa súperi zesrali ešte pred Zelenčom a pri nástupe spod južnej tribúny sa ocitli v trnavskom pekle. Červeno-čírna masa nedala súperovi dýchať a svojim hráčom pre zmenu vydýchnuť. Tráva horela, súperi padali a staručké tribúny si užívali zaslúžené vibrácie. Niečo, ako Majk Spirit, ale bez SWAGu. ŠAM mal jednoducho svojho ducha, ktorého si raz pohnevali aj hráči Barcelony na čele s Ronaldinhom. V zápase pohára UEFA vyšli kluci vopálení pred zápasom na trávnik a znechutene sa pozerali okolo seba. Trest na seba nenechal dlho čakať a remíza 1:1 letela do sveta. Svoje si tu zažil aj slávny Ajax s Cruyffom v zostave.

Roky bez titulu

Od Malatinského éry si však jeho štadión neužil to najpodstatnejšie - titul majstra ligy. Či už spoločnej alebo samostatnej. Viackrát sa k tomu už schyľovalo, ale Rezeš nikdy nevie, čo sa stane v poslednom kole. Na druhý pokus o pár rokov neskôr tu zas vládol iný Krstný otec a my sme sa pomaly zmierili s tým, že titul zase dlho nebude. Na štadión sme chodili tak trochu zo zvyku a bolo nám jedno, či na trávniku behá Kožuch, Ujlaky alebo mladý Mikovič. Jedno je však už teraz isté, starý ŠAM si už titul neužije. Na jeho základoch (trávniku a tribúne) nám už pomaly rastie nový štadión.

Všetky oči na mne

Na jar 2013 sa začalo s búracími prácami v okolí štadióna, až z neho zostala iba jedna tribúna, trávnik a sitá za bránkami. Neskôr vedľa neho vyrástla jama, ako základ toho, čo bude nasledovať. Už je to vyše pol roka od začiatku stavebných prác a pri štadióne sa každý deň cestou z a do práce zastavujú stovky nadšencov, autá spomaľujú a robotníkov na stavbe vždy niekto sleduje. Každý vie, že momentálne na štadióne maká 7 žeriavov a niektorí majú viac odsledované ako odcúvané. Investor dokonca zriadil pozorovaciu vežu na okraji staveniska, aby ľudia nemuseli postávať pri plote. Pre prechádzajúcich je to možno len betónová skladačka a veľká diera, ale pre nás to je začiatok niečoho nového. Niečoho, čo zlepší futbalovú kultúru klubu a možno nám prinesie aj ten vytúžený titul. Celá Trnava sa nevie dočkať momentu, kedy vstúpi na tribúny svojho nového štadióna a užije si hru, ktorú najviac miluje. Mužstvo sa buduje v horizonte dostavby nového štadióna, aby bolo konkurencieschopné a mohlo predviesť peknú hru zaplnenej City Aréne. Zatiaľ nám neostáva nič iné, len čakať a pozerať sa ako to rastie. Raz o tom budeme hovoriť svojim deťom pri ich prvej návšteve na zápase Spartaka. A určite nezabudneme ani na ten starý, ale aj tak krásny Štadión Antona Malatinského.

Tak nech už nám to stojí!

Richard Hanzlik

Richard Hanzlik

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár