Keď sa dráhar nezdráha víťaziť ani na cestách

28.09.2014 / Števo Kolibár
Majster sveta v časovke, Bradley Wiggins. (photo: SITA/AP Photo/Daniel Ochoa de Olza)

Majster sveta v časovke, Bradley Wiggins. / (photo: SITA/AP Photo/Daniel Ochoa de Olza)

O Bradleym Wigginsovi a jeho živote medzi palubovkou a asfaltom.

Bradley Marc Wiggins, ktorému v Anglicku nepovedia inak ako Wiggo a v nemeckom Mníchove zase inak ako BMW, je rodákom z belgického Gentu. K tomu otec-cyklista, vskutku, romantická predstava. Kazím ju len nerád, no Wiggins s bicyklovaním začal až v Anglicku. Akoby aj nie, keď ta aj s čerstvo rozvedenou mamičkou putoval ešte v dupačkách s merckxovským motívom.

Flash forward, píše sa rok 1992. Mečiar s Klausom zvažujú koľko, čoho a komu a 12-ročný Bradley húta tiež. V Británii to je pomerne jednoduché: Lepší z lepších si vyberú rugby, horší z lepších futbal, prisťahovalci z Indie kriket, no a tí ostatní nie sú vôbec zaujímaví. V tejto krajine podľa mňa nebolo ani náhodou jednoduché mať 12 rokov a bicyklovať. Okraj triedneho kolektívu bol zaručený, za to rešpekt.

Hľa, dôkaz, že to bola pravda: Wiggins bol odmalička fanúšikom Arsenalu, no len preto, aby zapadol do kolektívu, chodil s kamošmi na Tottenham. To je asi ako keď príslušník (lepší výraz ma nenapadá) Belasej šlachty konvertuje na Bílého anděla. Povesť exota definitívne potvrdil v dospelosti, keď sa priznal, že fandí vlastne Liverpoolu. Inak, viete kde býva? V Manchestri. In your face.

TUTOVKA NA DRÁHE

Vyrastajúc v Archer Road Club, na gamblersky znejúcom velodróme Herne Hill, sa z neho postupne vykľul veľký talent. V 16 rokoch vyhral na národnom šampionáte juniorov časovku na 1 míľu, aby o rok vyhral aj ďalšie tri disciplíny k tomu. Sedemnásť a pocit ženy korunoval ziskom titulu juniorského šampióna, keď na Kube doslova vykastroval súperov v šprinte. Režim však zneškodnil všetky záznamy.

Potom to už išlo samo. V roku 1999 reprezentoval na Hrách Commonwealthu, kde v tímovej naháňačke získal striebro. Na základe toho mu štát udelil grant 20 000 libier na prípravu, za ktorý poďakoval olympijským bronzom na LOH v Sydney. V roku 2002 sa po prvýkrát stal majstrom sveta – v individuálnom šprinte, aby vo veku 24 rokov a ziskom všetkých troch kovov z aténskej olympiády začal uvažovať nad asfaltom. Mimochodom, stal sa prvým Britom od roku 1964, čo získal tri medaily na jedných olympijských hrách.

IŠLA MU LEN ČASOVKA

Začiatky v pelotóne však neboli jednoduché, Bradley vo svojej autobiografii In Pursuit of Glory dokonca spomína problémy s alkoholom. Na dne pohárika vraj hľadal cestu ako skoncovať s akútnym návalom slávy. Zmeňme tému. Na Gire 2005 skončil 123., na TdF 2006 si polepšil až na 121. miesto. Ak sa však v prvom roku v niečom preukázala jeho sila a skúsenosti z dráhy, tak to bola časovka. Hneď na svojich prvých cestných MS (2005), v nej skončil na skvelom siedmom mieste.

Celkovo mu však ostrý cestný debut, Wiggins totiž zabŕdal do asfaltu už od roku 2001, nevyšiel. Aj preto sa začiatkom roka 2007 rozhodol natvrdo skombinovať srdcovú dráhu s rizikovým asfaltom a spravil dobre. Najprv sa s prstom v nose stal dvojnásobným majstrom sveta na palubovke, aby v časovkárskom prológu TdF 2007 skončil štvrtý.

Brit so štýlom beatlesáka si išiel svoje aj v ďalšom roku, zakrátko získal rovné tri zlaté medaily na dráhových MS. Skvelú formu pretavil do zisku zlata z tímového šprintu aj na olympijskej palubovke v Pekingu. Záver Hier však nebol pekný. V poslednej disciplíne madison, bol jeho partnerom Mark Cavendish, vtedy ešte hviezda dráhovej cyklistiky. Cav ako jediný z britskej výpravy ešte nemal medailu z Pekingu a dychtil po nej. Dvojica však skončila až na 9. mieste, čo Manxman neuniesol a vyčerpaného Wigginsa poslal aj s jeho nabitým itinerárom kade ľahšie. Také cavendishovské.

KDE SA VZAL, TU SA VZAL

V roku 2009, už v drese Garminu, sa Wiggins náhle a veľmi nečakane prepracoval medzi cyklistickú smotánku na ceste. Svoju tretiu účasť na TdF zrazu premenil na tretie miesto. Síce len na papieri, lebo v reáli bol pred ním aj štvanec Lance Armstrong. Ani druhý pohľad do Wigginsových štatistík neponúka žiadny relevantný argument, prečo bol tretí, no stalo sa.  Že ceste dá definitívnu prednosť dokázal verejnosti podpisom zmluvy s novovznikajúcim robotickým tímom Sky. Briti dobre vedeli, že po rokoch dominancie na dráhe je čas ísť povymetať aj cesty.

Hneď v prvý rok išiel dvojkombináciu Gira s TdF, čo naposledy vyšlo nebohému Marcovi Pantanimu, ešte v dobách temna. Wiggins však najlepších ani len neohrozil. O rok neskôr však zvíťazil v generálke na TdF – Critérium du Dauphiné. Žiaľ, na jednej z najkrvavejších Tour za ostatné roky si po páde v 7. etape zlomil hádajte akú kosť a z prvého britského víťaza opäť vzišlo. Na Vuelte sa mu podarilo vrátiť sa späť na pódium Grand Tour, no tretím miestom, najmä s Chrisom Froomeom na mieste č. 2, sa sezónnej pachute zrejme úplne nezbavil.

LEGENDÁRNYCH 2012

Aj smola, aj slabšia výkonnosť však Wigginsa úplne obišla v preňho životnej sezóne 2012. Úspechu na TdF tentokrát podriadil absolútne všetko. Úpravou bokombrád počnúc, obhajobou víťazstva na Dauphiné končiac. Skrátka, Tour musela byť jeho. Teda, Chris Froome by mal s týmto tvrdením asi menší problém, ale.

Keď sa už zdalo, že z Wigginsa nemôže byť väčší celonárodný hrdina než bol, po prídavku v podobe víťaznej olympijskej časovky v uliciach Londýna redefinoval kult osobnosti. Vesmír však musí zostať v rovnováhe a to by bolo, aby vás po takom čosi niekto fajnovo neuzemnil. Aká že to irónia – najlepšieho britského cyklistu histórie zrazilo najvšednejšie auto tamojších ciest, Vauxhall Astra. Výsledok? Zlomené rebrá, ale dal sa rýchlo dokopy.

GOOD BYE, CESTA

Lanský rok mal byť tým, v ktorom potvrdí svoju dominanciu a vyvráti fámy o tom, že Froome bol naozaj lepší. Opäť teda skúsil Giro aj Tour v jednom roku, no to prvé nakoniec nedokončil a na to druhé sa kvôli kolenu ani nedostal. Sky teda nemusel riešiť to, ako britskej verejnosti vysvetlí, že Froome s Wigginsom na TdF spolu nepôjdu. Spackanú sezónu si čiastočne vylepšil víťazstvom na Tour of Britain a druhým miestom v časovke MS, za vtedajším neohrozeným kráľom disciplíny Tonym Martinom.

Začiatkom tejto sezóny už avizoval ústup z čelných pozícií. Predsezónnym cieľom bolo Paríž – Roubaix (skončil desiaty a išiel výborne), Tour of California (vyhral ju) a časovka na MS v Ponferrade. Tú vyhral tiež a k takmer dokonalej sezóne (čo do plnenia cieľov) mu chýbala už len avizovaná podpora pre Chrisa Frooma v ceste za jeho druhým prvenstvom na Starej dáme. Wiggo sa však do TdF tímu Sky nedostal, a to napriek tomu, že najmä v 5. etape na kockách by bol ideálnym sparingom. Karma is a bitch a že práve v 5. etape Froome vypadol, hádam nemusím dodávať.

Nuž a tak, po stredajšom porazení neporaziteľného Tonyho Martina, sa naskytla otázka, čo ďalej so skvelým Britom. 34-ročný univerzál sa však rozhodol, že po budúcoročných jarných klasikách zavesí cestné cyklotretry na klinec a kariéru ukončí tam, kde ju v roku 1992 začal – na dráhe. V Riu 2016 chce totiž získať 5. olympijské zlato, možno ešte viac. O tom znova napíšeme veľmi radi, o čosi menej nadšení by sme boli, ak by sme o ňom ako o víťazovi písali i po budúcoročnom Okolo Flámska či Paríž – Roubaix. #Sagan

Števo Kolibár

Števo Kolibár

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár