Košice majú aj inú ako len krátku pamäť

05.10.2014 / Števo Kolibár
Aj dnes dostane najrýchlejší bežec v košických uliciach olivový veniec a doživotnú slávu v meste. (photo: SITA/Marián Angelovič)

Aj dnes dostane najrýchlejší bežec v košických uliciach olivový veniec a doživotnú slávu v meste. / (photo: SITA/Marián Angelovič)

Je naozaj fajn, že nie vždy máme krátku pamäť. Aj vďaka tomu dnes beháme v Košiciach po 90. krát.

Ľudia v meste šomrali, s hypermodernou stavbou hypercentra v centre mesta (lebo však inak by nemohlo byť hyper a ani centrum) bol pre predaj pozemkov, archeologické nálezisko či ukážkový dopravný chaos, mimochodom, trvajúci dodnes, stotožnený len málokto. Presnejšie, spokojné sa nám zdalo byť akurát tak vedenie mesta s poslancami hlasujúcimi za (nech už boli akéhokoľvek zafarbenia) a potom už len nákupné maniačky/maniaci. Ale takí ti ozajstní, čo chodia obzerať cenovky do butikov hádam aj každý deň.

..takto nejako som atmosféru v meste vnímal v októbri 2011..

Ľudia, často adolescentného veku, sa húfne predierajú pomedzi výklady. Je to však dav zrovnateľný iba ak, tak s predštedrovečerným nákupným ošiaľom, čo mi v prvú októbrovú sobotu jakživ nedáva zmysel. A v tom mi to dopne - prvá októbrová sobota. Hneď po nej je predsa prvá októbrová nedeľa, a to máme v meste maratón! Prišli ľudia, bude fajn, hovorím si. Vzápätí som zočil o niečo presnejší dôvod toľkej vravy – registračné stanovisko najstaršieho maratónskehu behu v Európe. Na drzovku, priamo v hypermarkete, ktorý sme predsa nemali mať radi.

..asi takto vnímam atmosféru dnes, v októbri 2014..

KEC ŠE NÁM SCE, NEZAPOMNEME

Tento exkurz som si dovolil priblížiť len tak, aby aj mimokošickí, čo budú dnes v hojnom počte behať ulicami mesta alebo očami po obrazovke RTVS, vedeli, akú krátku pamäť my tu na vyhodze vlastne máme. Pričom som si istý, že ono je to tak aj všade inde – či v Prešove, Banskej Bystrici, Nitre, Žiline alebo Bratislave. Ani tieto mestá si totiž často nevedia dať rady s podobnými developerskými projektmi a hľa – dnes sú plné ľudí asi ako úle včelami. Vlastne, jeden z tých, čo stojí hneď vedľa farských schodov v Žiline aj vyzerá ako včelí úľ, čiže toto sedí.

Takže tak. Krátku pamäť máme, mňa nevynímajúc. Veď som aj kvôli športovému vyžitiu, a tu nemám na mysli hod neochotnou predavačkou z 3. poschodia, pravidelným návštevníkom tunajšieho davparku.

Keď však chceme, tak ozajstne, pamätať si predsa len vieme. Aj tak, že dlhšie. Tých, čo spomínajú na prvý ročník košického MMM, v roku 1924, by ste síce hľadali asi už len márne a ani so Zabalovým triumfom z roku 1931 by ste omnoho lepšie nepochodili, no spýtajte sa nás na iného olympijského víťaza, vytrvalca 60. rokov, Abebeho Bikilu a reagovať budú už aj štyridsiatnici. Ak teda náhodou tú jednu maratónsku nedeľu v roku nestrávili práve kdesi na nákupnej turistike.

Aj menej zdatní pamätníci si spomenú na rok 1980, keď začali prvýkrát behať ženy či na rok, ktorý nás len o pár týždňov neskôr vyslobodil spod jarma neslobodného režimu. V októbri 1989 sa skončili desaťročia čoraz menej príťažlivej trate Košice – Seňa – Košice, aby aj MMM nastúpil na trend atraktívnych mestských maratónov.

No a len toť nedávno, v roku 2012, sme mohli na vlastné buľvy sledovať rekordný beh Lawrenca Kimweticha Kimaiya, s časom 2:07:01 a vlani pre zmenu nový ženský rekord v podaní etiópskej Dido, s krstným menom Ashete Bekere (2:27:47).

Je naozaj fajn, že nie vždy máme krátku pamäť. Aj vďaka tomu maratón pretrval a dnes ho beháme už po 90. krát.

Peknú maratónsku nedeľu, vidíme sa v uliciach.

Števo Kolibár

Števo Kolibár

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár