Ako mať rád futbal napriek všetkým chuligánom, ultras a tak ďalej

04.11.2014 / Samo Marec
Juliano Belletti, 17.6.2006 na Stade de France v Paríži. (photo: SITA/AP Photo/ Christophe Ena)

Juliano Belletti, 17.6.2006 na Stade de France v Paríži. / (photo: SITA/AP Photo/ Christophe Ena)

Tento článok píšem, lebo po svete chodia blázni zo Slovana, Sparty a im podobní. Píšem ho, lebo narážam na nepochopenie: prečo ja, šikovný, múdry a neklamme si, aj pekný, vôbec sledujem niečo tak primitívne ako futbal? Píšem ho, aby som raz a navždy vysvetlil, že futbal skrýva nielen krásu a nádej, ale dokonca filozofický rozmer. Aby sa už nikdy nikto nemusel cítiť zle len preto, že ho futbal zaujíma.

Prípad Juliana Bellettiho 

Juliano Belletti bol dobrý futbalista a tým by sa jeho charakteristika mohla skončiť. Výnimočne netvoril ani nekazil (lebo netvoril), nebol výnimočné rýchly ani pozične brilantný. Mal dobrú, ale nie výnimočnú strelu. V dvadsiatich šiestich rokoch, čo je asi o šesť rokov neskôr ako tie skutočné svetové talenty, odišiel z Brazílie do Európy, kde odohral dve sezóny za dobrý avšak nie výnimočný Villarreal. Tri sezóny viac-menej náhradníčil v Barcelone a ďalšie tri v Chelsea. Za Brazíliu odohral 23 stretnutí. Pekná (veď čo by som za ňu dal ja), avšak nie výnimočná kariéra hráča, ktorý nikdy nebol nepostrádateľný, skôr vždy jednou nohou na lavičke. Spoľahlivo hral tam, kde ho postavili, poctivý, dokonca sympatický hráč, ktorý vždy pôsobil dojmom, že si uvedomuje svoje limity. Juliano Belletti nikdy divákov zo sedačiek nedvíhal, teda až na ten jediný moment.

Beží osemdesiata minúta finále Ligy majstrov 2006 a iní dirigujú tempo. Ljungberg, Pirés, Fabregas a Henry hrajú proti Ronaldinhovi, Eto'ovi, Puyolovi a Larsonovi(!), všetci prišli, aby hrali futbal, zápas má ďaleko od nudy. Arsenal vyhráva, potom však Lehmann dostane červenú, a Barcelone aj tak trvá nepríjemne dlho, kým vyrovná. Desať minút pred koncom visí rozhodnutie vo vzduchu, nikto a zo všetkých najmenej Juliano Belletti však netuší, že to bude práve on, koho si Šťastena vybrala, aby v najbližších dvadsiatich sekundách úplne bez varovania zažil svoj kariérny vrchol. Veď len pred chvíľou vystriedal Oleguera (Ježiš, Mária, aj Jozef. Všetci traja.).

Zatiaľ má loptu dobrých tridsať(päť) metrov od brány Arsenalu a tvári sa úplne neškodne, potom ju (stále bez nejakých bočných úmyslov) posunie Larsonovi a rozbehne sa vpred. Larson je však chrbtom k bráne a v pohybe smerom od nej, tak urobí otočku s pomerne veľkým polomerom a loptu trochu naslepo a trochu cielene vracia tam, kde by sa Juliano Belletti mohol nachádzať, ak ešte beží. Juliano beží, loptu si preberá, ale nikdy nebol veľký technik, takže sám seba dostáva z uhla, navyše aj londýnska obrana už pochopila, že sa niečo deje a ktosi dáva vkĺzačku. Je už však neskoro: Belletti strieľa, nie umiestnene, nie technicky, len prudko, zráža sa s obrancom a padá pritom, ten moment skrátka vôbec nevyzerá tak atraktívne, ako by si rozhodujúci gól zaslúžil. Celý druhý polčas navyše leje a tak sa zotrvačnosťou kĺže až za čiaru.

Je to príbeh odohrávajúci sa v milisekundách: obranca ostáva ležať na bruchu, tvár ponorená do trávnika, porazený, vedomý si toho, že za desať minút a s vylúčeným hráčom už ten vyrovnávajúci gól zrejme nedajú, Juliano, napumpovaný endorfínom a adrenalínom, na druhej strane okamžite vstáva, aby sa rozbehol k fanúšikom, ku spoluhráčom, ku komukoľvek. Premáhajú ho však emócie – vstane, namiesto toho, aby sa rozbehol, si rukami zakryje tvár, nohy sa mu podlomia, kamera ho zachytí, ako tam kľačí a pomaly, ešte skôr, ako ho pridlávia spoluhráči, pod tou neznesiteľnou ťažobou víťazného momentu klesá na chrbát. I’ve had the time of my life, spieva Patrick Swayze v pozadí, toto je najikonickejší moment zo všetkých ikonických, nie preto, že Barcelona vyhrala (Arsenalu fandím takmer rovnako), ale preto, že Juliano Belletti, dobrý, spoľahlivý, nenápadný a nevýnimočný futbalista, práve v spoločnosti rádovo väčších hviezd rozhodol finále Ligy majstrov.

Čo nás prípad Juliana Bellettiho učí

Podobných popolušovských momentov futbal vyprodukuje každý rok desať (pre rok majstrovstiev sveta vynásobte tromi) a každý má právo na ten svoj obľúbený. Nech je to však ktorýkoľvek, jedno majú všetky spoločné:  ukazujú futbal v momentoch, keď sa najviac približuje k tomu, čo chápeme pod subjektívnym pojmom krása. V takýchto mikropríbehoch je vyjadrený nielen nejaký gól, nejaká akciu alebo nejaké víťazstvo, ale aj všetky kontexty, kultúrne, športové, historické, ktoré so sebou futbal nesie a robí to bez slov. Takýto moment vyvažuje všetkých tých idiotov, chuligánov a ultras, ktorí sa prídu pobiť, zahajlovať alebo len zanadávať.

Na celom príbehu Juliana Bellettiho je totiž kľúčové toto: ak to dokázal on, ak práve on, dobrý ale nie výnimočný hráč, môže zažiť takýto moment a na pár sekúnd sa stať stredom vesmíru, mohol by to byť ktokoľvek z nás. Teoreticky. Snívali sme predsa o tom, ja sám mám napríklad dokonale premyslenú oslavu víťazného gólu pred vypredaným Nou Campom (a aj niekoľko variácií pre priamy kop, lob, hlavičku), mal som dosť času – roky – na to, aby som ju dotiahol do dokonalosti. Som pripravený, už len aby sa to stalo.

Zaiste, ako plynie čas, je čoraz menej pravdepodobné, že sa niečo podobné udeje (hoci ostávam v strehu), ale ten sen stále žije, len sa zmenil. S Balotellim, Neymarom ani Ronaldom sa stotožniť neviem, tí žijú na akejsi úplne inej a vzdialenej planéte, ale práve Juliano Belletti je jeden z nás, sú nás milióny, celé zástupy nikdy nie dosť dobrých hráčov a ak si Šťastena z nás všetkých vybrala práve jeho, nabudúce to môžeme byť my. Možno nie na Nou Campe, možno nie vo finále Ligy majstrov, skôr v Dolnej Strehovej a bez divákov, ale čo na tom záleží? Nejde predsa o rozmer ale o to, že sa to stane. My všetci sme istým spôsobom Juliano Belletti, tak to je.

Futbal ako prezlečená vojna 

Problém je, že takýchto momentov je primálo, aby ste zažili jeden jediný, musíte odsledovať stovky hodín (povedzme si pravdu, že) poväčšine nudného pobehovania zo strany na stranu a ešte k tomu aj bez úrovne. Na jeden takýto gól pripadajú desiatky nevydarených striel, ktoré namiesto trhania siete rozbili umelé osvetlenie a na každú nevydarenú strelu litre potu. Nie je na tom nič krásne ani poetické, väčšinu času je futbal prudko nelegendárny, všetko však má svoju cenu, nikto vám nikdy netvrdil, že niečo dostanete zadarmo.

Mnohí potom logicky (ehm) futbal berú ako katalyzátor sveta okolo seba. Tá skratka je nesmierne pohodlná, je predsa omnoho jednoduchšie pokrikovať z bezpečia tribúny na hráča, ktorého ste nikdy nestretli, nikdy nebudete ani z polovice ako on a nikdy vám vaše nadávky nevráti, prvom rade ho totiž absolútne nezaujímaju, lebo čo? No lebo na tomto ihrisku si proste nie ste rovní. Je lákavé raz za týždeň prísť a v prostredí ľudí, ktorí to cítia tak nejak rovnako, si vyventilovať frustráciu zo všetkého, čo sa v živote absolútne posralo, túto sociologickú funkciu podceňovať netreba, povedzme si totižto pravdu: život je väčšinu času ukrutná nuda, v ktorej viete nielen to, kam a ako pôjdete dnes, ale aj to, čo budete robiť o týždeň a prinajmenšom tušíte, ako zhruba bude vyzerať o rok. Chýba v ňom moment prekvapenia (na rovinu, to je skôr dobre), chýbajú výraznejšie, hraničné emócie, práve tie poskytuje futbal a robí to navyše nesmierne pohodlným spôsobom.

Nie je totiž nič jednoduchšie, ako vybrať si svoj klub a s ním potom prežívať všetky vzostupy aj pády. Neúprosná logika akéhokoľvek športu káže, že každú trofej môže vždy vyhrať iba jeden a tak je pravdepodobné, že tých neúspechov bude omnoho viac ako víťazstiev, ale aj to je vítané. Malé športové tragédie a zriedkavé triumfy napĺňajú našu ľudskú potrebu po emóciách, sú však zároveň absolútne bezpečné – akákoľvek prehra (aj víťazstvo) sa totiž odohráva v akomsi paralelnom futbalovom svete a do reálneho života presah nemá. To v tom paralelnom svete sa dejú tie veľké veci, to tam sa plnia sny, zatiaľ čo my deň za dňom kráčame ďalej svojimi životmi, ktorých nudnosť v zásade oceňujeme, lebo na saturáciu extrémnych emócií máme futbal. Hoci s akýmkoľvek násilím a aj vulgaritou hlboko nesúhlasím, práve preto potom dáva zmysel ono řčení o futbale ako náhrade vojny. Prídeš, vybiješ si, lebo lepšie na futbale ako na žene, ideš domov. Zajtra zase do práce.

Futbal ako filozofický koncept

No dobre, lenže čo ja, poviete si a ja si poviem s vami. Násilie mi je odporné, pokrikovanie jakbysmet, nikomu nič nezávidím, skôr len obdivujem, frustrovaný nie som. Kde je v tomto celom moje miesto?

Vec je jednoduchá, krása je v detailoch. Fandím Barcelone, Arsenalu, Hibs a ešte Sankt Pauli (zhruba v tomto poradí), ale je to úplne nepodstatné. Počet rozmlátených televízií sa rovná nule, počet pokazených večerov, lebo môj klub dopravil koženú vec za čiaru menejkrát ako jeho súper, rovnako. Barca nedávno prehrala s Realom a tento víkend znova, Hibs sa potácajú v druhej lige, Sankt Pauli sa potáca celú dobu svojej existencie a mne to všetko sotva stojí za jeden poriadny povzdych a mávnutie rukou. Dokonca som už tak ďaleko a natoľko sofistikovaný, že prehru v najlepšom zápase sezóny zoberiem všetkými desiatimi namiesto finálovej výhry na penalty. Radosť z výhry u mňa trvá dve minúty, radosť z parádneho futbalu hocikedy aj päť a to už je niečo. V podstate – a za toto sa nikdy na Nou Camp nepozriem – mi je akýkoľvek výsledok absolútne ukradnutý.

Pre nás, fanúšikov, ktorí nemáme úplne nahajlované v hlave, je futbal totižto veľkou strategickou hrou, šachom preneseným na ihrisko, nevyspytateľným súbojom s toľkými premennými, že výsledok nikdy vopred istý nie je a práve to je fascinujúce. Dokážem sa celkom pokojne deväťdesiat až stodvadsať minút pozerať na zápas bez strely na bránu a uvažovať nad tým, či tréner urobil dobre, ak stredného záložníka posunul o desať metrov vyššie. Rochním sa v taktických nuansách, reakciách na taktické nuansy, reakciách na reakcie a na reakcie, do mŕtva viem uvažovať nad tým, koho by som postavil ja, ak by to niekoho zaujímalo, a ako by som to urobil, ak by som bol tam, kde nie som. Ak by som bol aspoň ten Juliano Belletti.

Štatistiky o presnosti prihrávok sú pre mňa relevantným údajom hodným analýzy, pekný nábeh za obranu, hoci aj nepodarený, dôvodom na uznanlivé pokývanie hlavou. Je úplne jedno, či práve hrá Sassuolo s Parmou (kecám, taliansku ligu nepozerám) alebo Liverpool s Evertonom, takéto momenty nájdete v každom zápase, každý vám stojí za zhliadnutie už len preto, že sa vôbec hrá a na marginálnych veiach, ako že kto hrá a kto vyhrá, absolútne nezáleží. Gól je v tom mojom svete už len konečným produktom dlhého reťazca udalostí, výsledkom na diaľku vedeného súboja dvoch mozgov a dvadsiatich dvoch hráčov. Ako to onehdá zhrnul môj kamoš Seko a ja som to odvtedy nedokázal zhrnúť lepšie, na futbale je skvelé to, akú výsokú úroveň koordinácie musí dvadsaťdva hráčov dosiahnuť, ako veľmi musia zladiť svoje individuálne činnosti na to, aby jeden z nich dal gól. Je to vlastne jeden nesmierne komplexný stroj, dotiahnuté do extrému je ten gól potom dielom a teda aj víťazstvom všetkých, práve preto je úplne jedno, ako akýkoľvek zápas dopadne. Už im to len vysvetliť.

Jedna z najlepších kníh (vôbec nie len) o futbale, Fever Pitch od Nicka Hornbyho, sa začína týmito slovami: “I fell in love with football as I was later to fall in love with women: suddenly, inexplicably, uncritically, giving no thought to the pain or disruption it would bring with it.” Takto nejako to nakoniec bude. Futbal je krásny. Kašľať na vás, holohlaví spratkovia, toto mi nezoberiete. 

Samo Marec

Samo Marec

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár