Slovensko nosí tvár, ktorej sa ostatní boja

15.11.2014 / Martin Petro
Hamšíka a kolektívu sa už súperi boja. (photo: SITA/AP Photo/Sergei Grits)

Hamšíka a kolektívu sa už súperi boja. / (photo: SITA/AP Photo/Sergei Grits)

„Naši hrajú vonku lepšie ako doma.“ Kto si niečo takéto za posledné 4 roky nepovedal aspoň jeden krát, tak asi nie je doma pánom svojho ovládača a zápasy našej družiny nesleduje poriadne. Alebo potrebuje CTéčko hlavy za 3 milióny euro. Tvrdenie v úvodzovkách je totiž pravda.

Začal to Stanko Dobrezrobil

Všetko to začalo, keď Stanko prvého apríla 2010 dobrezrobil na Letnej. Pamätáte? Potom prišlo zrodenie Vladdy Weissa v Severnom Írsku (0-2), stavanie snehuliakov v Poľsku (0-1) a v ďalšom kvalifikačnom cykle Stochov winner v Rusku (0-1). Doma sa nám naopak nepodarilo doklepnúť slávny postup do JAR v smutnom zápase storočia so Slovinskom (0-2). Macedóncov, no najmä Andorru sme v ďalšom cykle porazili iba najtesnejšie - jedna nula. Nejakí Arménci (!!!) nám dali štvorku. Rusi nám prehru vrátili bez úrokov (0-1), s Lotyšmi sme sa natrápili (2-1), Gréci nás na Pasienkoch nakopali do slabín s jednou pološancou za celý zápas (0-1) a v Žiline bodovala Litva (1-1). Tréneri sa medzičasom pomenili, no formulka stále platí: Naši hrajú vonku lepšie ako vnútri doma.

O tom, ako hráme momentálne doma sa baviť nejdeme (zlé to rozhodne nie je, veď sme porazili Don Bosca a jeho Španielov). Keďže v nadchádzajúcom zápase nastupujeme v Macedónsku, bolo by vhodné baviť sa o našich výkonoch na ihriskách súperov. Tie sú za účinkovania súčasného kouča Kozáka jednoducho famózne.

Nefalšovaný východniar

Jano Kozák je nefalšovaný východniar. Za tie tri semestre, čo funguje pri reprezentácií, cestoval s mužstvom Slovenska iba jediný krát za zápasom na západ - Gibraltar. Práve tam zaznamenal onú nepopulárnu bezgólovú prehru. Ďalej, ako do Bratislavy, odvtedy už smerom z domu na západ nešiel. Zato na východ chodí častejšie než Ego na zasadnutia správnej rady. 

No ale späť k jeho fantastickej bilancií na súperových trávnikoch. Od júla 2013, keď kormidlo potápajúcej sa lode prevzal, hral vonku 10 zápasov. Mínus jeden Gibraltar je to rovných 9 súbojov smerom do postkomunizmu (plus trochu juhu a severu). Všeobecne platí, že na východe sa hrá ťažko aj proti tým menej futbalovo vyspelým krajinám a každá výhra z Balkánu, Kaukazu či Pobaltia sa počíta. Ján Kozák sa v týchto zápasoch očividne vyžíva. 

Najskôr neprehral v Rumunsku, čo bolo síce pekné, ale nešlo tam o body. Potom prišla fantastická výhra v Bosne, v krajine, ktorá bola (a aktuálne stále ešte je) v historickom futbalovom ošiali. Výsledok to bol skvelý, no ešte lepší bol dojem, ktorý chlapci na trávniku zanechali. Po tomto zápase vznikol článok, v ktorom sme čitateľovi Rolovi vysvetľovali, prečo sa do našej reprezentácie zamiloval.

Bosna nám prehru vrátila u nás doma, čím len potvrdila formulku z úvodu tohto článku. V Grécku by sa následne takisto bodovalo, keby sme zakázali Maťovi Škrteľovi malé domov a keby nemal Jano Mucha zošúchané štuple. V Lotyšsku sme prišli o výhru v nadstavenom čase, no tam už prakticky o nič nešlo.

Prvý kompletný cyklus

Kozák starší začal následne svoj prvý kompletný kvalifikačný cyklus. V príprave to boli dve výhry na pôde zubatých a nepríjemných súperov – v Izraeli a v Poľsku (viac sever ako východ a viac juh ako východ, ale to nevadí). V oboch prípadoch sme vyhrali jednoznačne o dva góly so súpermi, s ktorým sa dalo kedysi o dva góly prehrať a ešte byť aj za to celkom rád. Potom prišla grandiózna Ukrajina, ktorá by nás hriala na srdci dodnes... keby sme následne nevyhrali ešte ďalšie dva veľké zápasy.

Všade po svete sa skloňovalo zdolanie Španielska. Áno, super. Bola to dokonalá spravodajská bomba, ktorá sa ozývala na niekoľko hodín po celom svete. No pre nás na Slovensku mala z určitého aspektu výhra v Bielorusku ešte o niečo väčšiu hodnotu. Prípadný neúspech z Borisova mal totiž potenciál vlnu eufórie, na ktorej sme sa viezli, udusiť. Nelogické, ale slovenské. Výhra so Španielskom a prehra v Bielorusku by bola v konečnom dôsledku splnenie plánu o troch bodoch, no zniesla by na našich hráčov výčitky tipu: „Porazia majstrov Európy, a potom to takto dobabrú.“ Čo i len remíza v tomto neľahkom zápase by mala isto pachuť premrhanej šance urobiť si náskok a dominovať na pomerne dlhý čas skupine, v ktorej máme jedno z dvoch najlepších mužstiev kontinentu.

Okrem toho, veď poznáte to. Po hodoch býva bolenie brucha. Presne toto – borisovský bolebruch - čakali mnohí aj v tomto prípade. Možno ste sa aj vy pristihli, ako kamarátovi hovoríte: „Vieš čo?! Nemaj prehnané očakávania. Budú unavení. Aj bod bude z tade dobrý.“ Uspokojenie je totiž neuveriteľne pohodlné. A áno, keby v Bielorusku remizovali 1-1, stále by boli na čele tabuľky a stále by boli za hrdinov. Ale oni tam - aby ste vedeli - vyhrali.

Slovensko by do skupiny nik nechcel

Nebola to ubojovaná (a priznajme si - aj tak trochu náhodná) výhra so Španielskom, ktorá ma priviedla k jednému úžasne príjemnému zisteniu. Bola to až výhra v Bielorusku. Pri pohľade na hru Slovenska v Borisove som si uvedomil, že toto mužstvo by so do skupiny rozhodne nechcel. Díval som sa na našich hráčov a predstavil som si, že som fanúšik z úplne inej krajiny (Belgičan, Ír, Portugalec, Maďar alebo Švéd, ktorý nejakou šialenou náhodou v televízií narazil na zápas Bielorusko – Slovensko a zamyslene na pár minút pozeral na hru mužstva, ktoré má v tabuľke nečakane plný bodový zisk a čerstvý skalp Costovej ofinky). Ešte v priebehu prvého polčasu som si povedal: „Sakra, tých Slovákov je dnes ozaj ťažké poraziť.“ Potom som to niekoľko krát zopakoval v posledných minútach zápasu, keď Stano Šesták bezpečne navýšil.

Podobný pocit do mňa zasadil už práve ten minuloročný zápas v Bosne. Od vtedy tam zrel – prišiel zápas v Izraeli - a zrel – prišiel zápas v Poľsku - a zrel – prišiel zápas na Ukrajine – a zrel – prišiel zápas v Bielorusku – a dozrel.

Bolo to asi tým spôsobom, akým držíme loptu. Akým sa po ňu ponáhľame, keď je za čiarou. Bolo to tým prechodom do útoku. Bolo to rečou tela po nepremenenej šanci (len pokoj Robo, veď príde ďalšia). Bolo to výkonom golmana, Hamšíkovým vodcovstvom, Pečovského vysávaním v strede poľa a bolo to tými rezolútnymi šmýkačkami, po ktorých naši krajní obrancovia vynášali domáce krídla z ihriska. Bolo to tým, ako sme si išli za výhrou a ako som zo Slovákov cítil, že vedia, že sú lepší. Bolo to tým, ako som cítil, že si súper nedôveruje. Bolo to všetkým dokopy.

Tá suverenita, odhodlanie a hlavne sebadôvera - to tu doteraz nikdy nebolo. V zápasoch vonku rozhodne nie. Boli sme vždy len malé Slovensko, ktoré to prišlo skúsiť a občas sa podarilo. Tie časy sú preč. Vyrástli sme. Teším sa, že niečo podobné uvidím aj dnes. Hráme totiž vonku - v Macedónsku. Budem spokojný, aj keby to nevyšlo za tri body tak, ako to za tri body pokojne nemuselo vyjsť v Bielorusku, alebo na Ukrajine. Podstatné je, že Slovensko si so sebou konečne nosí tvár, ktorej sa ostatní boja.

Možno je aj trochu škoda, že akurát na najbližšie ME postupuje po prvý krát toľko mužstiev. Tento káder by to zvládol aj v pôvodnom formáte. Každý si totiž zapamätá, že sme prvý krát postúpili až v cykle, v ktorom bolo k dispozícií viac miesteniek. Toto mužstvo má na top 16, nielen na top 24.

Martin Petro

Martin Petro

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár