Sága rodu Busbyovcov, I. časť

15.02.2015 / Branislav Ježík
Ako sa menil Old Trafford. (photo: Branislav Ježík)

Ako sa menil Old Trafford. / (photo: Branislav Ježík)

Biele peklo - aj tak bola označovaná situácia na cestách pod Tatrami v druhú februárovú nedeľu roku 2015. Biele peklo sa odohralo aj o 57 rokov skôr v Mníchove. Čiernymi písmenami je navždy tento dátum zapísaný v klubovej kronike Červených diablov z Manchesteru. Poďme sa ale najskôr pozrieť čo predchádzalo tejto nešťastnej udalosti.

Odraz od dna

V 50. rokoch minulého storočia United začali ešte len budovať svoje meno v Európe. Doma to tiež nebola žiadna sláva, dva tituly majstra Anglicka získali ešte pred I. svetovou vojnou. Dokonca medzi dvoma vojnami sa väčšinou pohybovali na pomedzí prvej a druhej divízie The Football League. Na ostrovoch vtedy dominovali tímy ako Arsenal a Huddersfield Town. Obrat nastal až po druhej vojne príchodom muža, ktorý svoju hráčsku futbalovú kariéru strávil u najväčších rivalov United – najskôr v Manchester City a potom v FC Liverpool. Všetko mohlo byť ale inak, keď v roku 1930 takmer skončil v drese The Reds. Na svedomí to mal vtedajší asistent športového manažéra klubu Louis Rocca, ktorý podpísal zmluvu s talentovaným rodákom zo Škótskeho baníckeho mestečka Bellshill.

Ten chlapík, o ktorom je reč, sa volal Alexander Matthew „Matt“ Busby. United však nemali dostatok peňazí (konkrétne vtedajších 150 £ krytých zlatom), aby mohli zaplatiť City a tak sa nakoniec prestup nekonal. Nečudo, že o rok neskôr Red Devils takmer zbankrotovali. V poslednej chvíli ich zachránila investícia Jamesa Williama Gibsona, ktorý za 2000 £ získal klub a stal sa jeho prezidentom. Dnes vskutku úsmevné cifry.

Busbyho hráčsku kariéru prerušila vojna, počas ktorej slúžil v Armádnom telovýchovnom zbore ako futbalový tréner. Už vtedy dostal ponuku, aby sa v Liverpoole pridal ako asistent k trénerovi Georgovi Kayovi. Po krátkom spoločnom rozhovore ale zistil, že ich názory na futbal sú diametrálne odlišné. Tím z ústia rieky Mersey sa ale nevzdával a ponúkol Busbymu pozíciu manažéra.

Prichádza Mesiáš

Svojho človeka na rovnakú pozíciu hľadali už od roku 1937 aj United. Pomohlo nakoniec priateľstvo Busbyho a Rocca, ktorí sa stretávali v Manchesterskom Klube katolíckych športovcov. Rocco najskôr v decembri 1944 presvedčil vedenie United, aby mohol rokovať s Busbym. Vo februári 1945 potom dohodol schôdzku s Jamesom Gibsonom. Matt Busby na nej pre seba žiadal dovtedy nevídané podmienky - aby bol priamo zapojený do tréningov, mohol nominovať hráčov na zápasy a dokonca vyberať aj hráčov, ktorých tím kúpi, alebo predá a to bez toho, aby do týchto záležitostí zasahovalo vedenie klubu. K tomu ešte namiesto ponúknutej trojročnej zmluvy požadoval kontrakt na päť rokov, čo bola podľa neho doba potrebná na to, aby jeho systém začal prinášať svoje ovocie. United nemali veľmi na výber a s vedomím toho, že Busby má podobnú ponuku aj od FC Liverpool, podpísali s ním zmluvu ešte 19. februára.

Rýchle povstanie z popola

Oficiálne bol kontrakt zverejnený až 1. októbra 1945, pretože Busby stále slúžil v armáde, kde trénoval tím zložený z poddôstojníkov. V prvej sezóne obnovenej The Football League v ročníku 1946/47 dokázal nový manažér s tímom skončiť hneď na druhom mieste. O rok neskôr získal FA Cup v zápase, ktorý bol novinármi označený za najlepší, aký dovtedy Wembley videlo. Umiestnenie v lige červení dokázali obhájiť v troch z nasledujúcich štyroch ročníkoch. Do 24. augusta 1949 pritom nemali k dispozícii ani vlastné ihrisko. Old Trafford bol totiž poškodený pri bombardovaní Manchestru nemeckou Luftwaffe na prelome rokov 1940-41. Po vojne síce po nátlaku Jamesa Gibsona dostal klub peniaze od Komisie vojnových škôd, na nový štadión to však nepostačovalo. United museli navyše platiť Manchesteru City za to, že svoje domáce zápasy mohli hrať na ich štadióne Maine Road. Napriek všetkým týmto problémom Matt Busby stíhal popri budovaní tímu dohliadať aj na rekonštrukciu nového štadióna.

V sezóne 1951/52 sa The Reds konečne po 41 rokoch dočkali aj tretieho ligového titulu. Mužstvo okolo kapitána Johnnyho Careya bolo však už vtedy prestarnuté. Všetci čakali, že nový manažér nahradí starších hráčov hviezdami z iných tímov. Peniaze na nákupy ale neboli. Klub mal po rekonštrukcii Old Traffordu dlhy vo výške 15 000 £. Busby musel vsadiť na mladú krv.

Nový systém

Na túto bol situáciu pripravený. Hneď po nástupe do klubu začal budovať systém vyhľadávania a výchovy talentov zo širokého okolia Manchesterskej aglomerácie. Podporoval ho v tom jeho predchodca Walter Crickmer, ktorý zostal tajomníkom klubu a stal sa Busbyho spriaznenou dušou. Ten v roku 1938 spoluzakladal mládežnícky klub Manchester United Junior Athletic Club. Busby si v Armádnom telovýchovnom zbore vyhliadol Welšana Jimmyho Murphyho, bývalého záložníka West Bromwich Albion, s ktorým zdieľal rovnaký názor na smerovanie moderného futbalu a ešte v roku 1945 mu ponúkol miesto trénera juniorky United, pričom mu robil aj asistenta pri hlavnom mužstve. Dvojicu doplnil ešte vyhľadávač talentov Joe Armstrong a spoločne tak položili základ dnešných futbalových akadémií.

Pokiaľ sa dalo, Busby nahrádzal starších hráčov odchovancami z juniorky, nákup hráča bola až druhá možnosť. Aj v tom prípade dával Busby prednosť mladším hráčom – brankára Raya Wooda získal z Darlingtonu ako osemnásťročného, z jeho nástupcu Harryho Gregga spravil v decembri 1957 najdrahšieho brankára sveta v dvadsiatich piatich rokoch.

Mladá krv

Prvými mladíkmi z juniorky United v Busbyho tíme boli John „Jackie“ Blanchflower a Roger Byrne. Obaja debutovali 24. novembra 1951 v zápase proti Liverpoolu, Blanchflower vo veku 18 rokov, 8 mesiacov a 18 dní, Byrne bol o štyri roky a 27 dní starší. Novinári im hneď dali prezývku Busbyho deti (Busby Babes). 4. apríla 1953 nastúpil proti Cardiffu City Duncan Edwards. Matt Busby si ho sám vyhliadol, keď mal dvanásť. V ten deň sa vo veku 16 rokov a 185 dní stal najmladším hráčom, ktorý kedy nastúpil v anglickej najvyššej futbalovej súťaži.

Následkom prebudovávania tímu ustúpili United v nasledujúcich troch ročníkoch z prvých priečok, ale v sobotu 7. apríla 1956 získali pod vedením kapitána Rogera Byrneho pre klub v poradí štvrtý titul a sezónu dokončili bez jedinej prehry. Výsledok bol o to pozoruhodnejší, že priemerný vek hráčov Manchestru United bol 22 rokov. Nečudo, že novinári vtedy nenazývali  Busby Babes jednotlivých hráčov – prezývka sa stala synonymom pre celý tím červených. Busby sa o svoje deti nestaral len na ihrisku. Dokázal napríklad zariadiť, že Edwards a Charlton hrávali za klub aj počas povinnej vojenskej služby. Cez týždeň slúžili v 70 kilometrov vzdialenom Shropshire a cez víkendy si chodili zahrať v lige.

Madridské lákanie

Hneď po zisku štvrtého titulu dostal Matt Busby ponuku od Santiaga Bernabéua na prestup do Realu Madrid, ktorý sa práve stal víťazom prvého ročníka Pohára európskych majstrov (predchodcu dnešnej Ligy majstrov). Busby s vďakou odmietol, mal totiž so svojimi „deťmi“ vlastné plány. V nasledujúcej sezóne sa United totiž napriek nesúhlasu vedenia The Football League, ktoré sa obávalo o poklesu úrovne ligy, ako prvé anglické mužstvo objavilo v Pohári európskych majstrov.

Vizionár Busby nakoniec našiel podporu u predsedu anglickej futbalovej asociácie Stanleya Rousa. V Európe to dotiahli až do semifinále, kde prehrali s neskorším víťazom Realom Madrid. Doma Červení diabli obhájili titul a prvé double v novodobej histórii im uniklo po kontroverznom finále FA Cupu s Aston Villou, v ktorom po zákroku útočníka Petra McParlanda v šiestej minúte zápasu skončil brankár United Ray Wood v nemocnici so zlomeninou lícnej kosti. United nakoniec po bezgólovom polčase prehrali 2:1.

Busbyho tento zápas neznechutil a jeho ciele pre sezónu 1957/58 boli jasné. Posilnený o nového brankára Harryho Gregga a s vychádzajúcou hviezdou, len dvadsaťročným Robertom „Bobby“ Charltonom chcel dobyť Európu, pričom  zisk tretieho titulu v rade mal byť samozrejmosťou. Osud však všetko zariadil inak.

Pokračovanie príbehu Busbyovcov nájdete na TakUrčitee najbližšiu sobotu.

Branislav Ježík

Branislav Ježík

Napíš komentár