Sága rodu Busbyovcov II. Červení diabli v bielom pekle

21.02.2015 / Branislav Ježík
Spomienková plaketa. (photo: B.J. Texo)

Spomienková plaketa. / (photo: B.J. Texo)

predchádzajúcej časti ste sa mohli dočítať o nástupe Sira Matta Busbyho na post manažéra Červených diablov a o tom, ako vznikal jeho slávny tím, ktorému v polovici 50. rokov minulého storočia nehovoril nikto inak, ako Busby Babes. Dnes príbeh pokračuje rozprávaním o tom, aký krutý dokáže osud niekedy byť.

Problémy s cestovaním

Sezóna 1957/58 prebiehala spočiatku podľa Busbyho predstáv. A to aj napriek nahustenému programu, keď United museli zvládnuť víkendové ligové zápasy a aj pohárové stretnutia,  ktoré sa konali cez týždeň. Koncom októbra oplatili Aston Ville porážku z finále FA Cupu, keď po víťazstve 4:0 získali Charity Shield (anglický superpohár, terajší Community Shield).

Oproti ostatným tímom na ostrovoch boli Busbyho deti znevýhodnené účasťou v Pohári európskych majstrov (predchodcovi dnešnej Ligy majstrov), ktorá bola pri vtedajšej úrovni dopravy spojená s dlhými cestami na európsky kontinent. V prvom kole napríklad United narazili na Duklu Praha. Pri spiatočnej ceste pravidelnou linkou z hlavného mesta Československa 4. decembra 1957 museli kvôli hmle nad Anglickom pristáť v Amsterdame. Vďaka známostiam sa Walterovi Crickmerovi podarilo rezervovať lístky a hráči nemuseli čakať na trajekt do Harwichu celú noc. Odtiaľ sa mužstvo prepravilo vlakom do Manchestru. Náročná cesta domov sa podpísala na únave hráčov, keď o tri dni neskôr The Reds v lige stratili bod s Birminghamom. Situáciu bolo treba riešiť, pretože Wolverhampton Wanderers sa im na čele tabuľky začali vzďaľovať.

Zlé znamenie?

Podobne sa vo štvrtok 6. februára 1958 hráči a realizačný tím Manchestru United s niekoľkými anglickými novinármi vracali po odvetnom štvrťfinálovom zápase Pohára európskych majstrov z Belehradu. S domácou Crvenou zvezdou deň predtým remizovali 3:3 a postúpili do semifinále, v ktorom sa mali stretnúť s AC Miláno. Na návrat domov vedenie klubu tentokrát objednalo charterový let spoločnosti British European Airways, čo sa v tej dobe považovalo skôr za extravaganciu. Všetko sa začalo komplikovať už v Juhoslávii. Odlet z Belehradu sa zdržal o hodinu, keď krídelník Johnny Berry zistil, že stratil svoj pas.

Ďalšie zdržanie

Let číslo 609 z Belehradu mal medzipristátie v Mníchove, kde mal dotankovať a pokračovať smerom na ostrovy Viliama Dobyvateľa. Hráči strávili približne pol hodiny v studenej, šedivej budove letiska s jedinou kaviarňou a obchodom. Káva tu podľa novinára Daily Herald chutila ako mokré piliny. Väčšina Busby Babes sa preto radšej venovala kartám.

Turbovrtuľovému lietadlu Airspeed AS.57 Ambassador s insígniami G-ALZU sa ani po dvoch pokusoch, keď ľavý motor strácal výkon, nepodarilo z mníchovského letiska vzlietnuť. Príčinou problému bolo preťaženie kompresoru – škrtiace klapky sa otvorili veľmi skoro a veľmi bohatá zmes paliva spôsobovala pokles akcelerácie. Tieto problémy boli ale pre tento typ motorov vo vyššej nadmorskej výške bežné. Lietadlu sa na konci dráhy nedarilo napriek plnému výkonu motorov dosiahnuť dostatočnú rýchlosť. Piloti sa rozhodli, že sa vrátia k terminálu na technickú kontrolu.

Všetci cestujúci vystúpili a odišli späť do kaviarne na letisku. Technik Bill Black, ktorý oba pokusy videl medzitým pilotom poradil, ako sa vysporiadať s problémami spôsobenými kompresorom. Po pätnástich minútach boli cestujúci povolaní späť do lietadla. V tej dobe, hral Bill Foulkes karty s Kenny Morgansom, Davidom Peggom, Albertom Scanlonom, Rogerom Byrnem a Liamom Whelanom. Duncan Edwards stihol za ten čas odoslať svojej snúbenici Molly Leech telegram, v ktorom jej oznamoval, že všetky lety boli zrušené a poletí až nasledujúci deň. Keď Foulkes začul oznámenie o ďalšom pokuse, začal sa obávať o svoju bezpečnosť: „Keď to povedali, nemuseli ste byť géniom, aby ste si uvedomili, že to bude trochu riskantné.“ Nikto ale nechcel stráviť ďalšiu noc ďaleko od domova.

Tretí pokus

O 15:02 miestneho času bol pilot James Thain pripravený vzlietnuť. Medzitým ale začalo husto snežiť a tak mal len dve minúty na to, aby sa po zhruba 1200 metroch odlepil od dráhy dlhej 1,9 km. Ak by to nestihol, cestujúci by strávili noc na mníchovskom letisku Riem.

Busbyho deti zvykli vždy vtipkovať, keď sa však usadili, bolo v lietadle cítiť napätú atmosféru. Johnny Berry len tak mimochodom prehodil, že sa tu ešte všetci zabijú. Liam Whelan bol hlboko veriaci katolík a brankár Harry Gregg si dodnes pamätá zrejme jeho posledné slová, keď lietadlo zrýchľovalo po dráhe: „Ak dôjde k najhoršiemu, som pripravený na smrť... Dúfam, že aj ostatní.“ Harry si po jeho slovách len povolil kravatu.

Let číslo 609 sa vydal na svoj tretí pokus vzlietnuť. Tentokrát motory pracovali bezchybne, lietadlo dosiahlo rýchlosť 217 km/h. Predok trupu sa začal pomaly dvíhať, ale na to, aby stroj vzlietol potreboval ešte zrýchliť minimálne na 220 km/h. Stal sa ale opak a lietadlo začalo náhle spomaľovať. V tej chvíli ale už prekročilo rýchlosť, pri ktorej mohlo ešte bezpečne zastaviť. Nasledujúcich 54 sekúnd potom popísal Harry Gregg v rozhovore pre The Times: „V lietadle nikto nekričal od zdesenia. Za oknom lietali iskry. Nedá sa ani popísať ako strašne to s nami hádzalo. A potom nastala všade tma, aj keď boli tri hodiny popoludní. Cítil som, ako mi krv tečie po tvári. Myslel som si, že som mŕtvy.“

Minúty hrôzy

Ambassador prerazil plot a ľavým krídlom narazil do rodinného domu, ktorý sa nachádzal vo vzdialenosti 300 metrov od konca dráhy. Krídlo a časť chvosta boli odtrhnuté a dom začal horieť. Kokpit narazil do stromu a pravá časť trupu narazila do drevenej garáže, v ktorej bol kamión naložený palivom a pneumatikami. Okamžite nastala explózia. Stopér Bill Foulkes si na nehodu spomínal vo svojej autobiografii United - Triumf a tragédia takto: „Lietadlo začalo poskakovať. Zrazu som zacítil tri obrovské údery a všetko sa začalo točiť. O sekundu neskôr som sedel stále v sedadle, ale s nohami v snehu.“

Gregg pokračoval v rozprávaní: „Keď som sa prebral, začal som liezť hore. Našiel som dieru v trupe a vytackal som sa von. Myslel som si, že som to prežil ako jediný.“ Prvého zbadal Berta Whalleya, šéftrénera, ktorý dostal letenku do Belehradu ako bonus za výchovu všetkých tých skvelých Busbyho detí. Gregg si v diaľke všimol päť utekajúcich ľudí: „Ale vtom som začul krik. Bol to pilot, ktorý držal v ruke malý hasiaci prístroj a kričal na mňa, aby som rýchlo utekal, lebo to vybuchne. Vtom som začul detský plač, ktorý ma priviedol späť do reality. Začal som kričať na utekajúcich ľudí, aby sa vrátili. Ale oni stále kričali na mňa, aby som ušiel. Počul som, ako to dieťa plače a cítil som zlosť, že utekali preč. Znova som začal kričať na ostatných: Vráťte sa, vy bastardi, sú tu ešte živí ľudia. Potom som vliezol späť do trupu a našiel to dieťa.“ Keď odložil dieťa, vrátil sa späť a vytiahol z horiacich trosiek aj matku plačúceho dieťaťa Veru Lukić, tehotnú manželku juhoslovanského veľvyslanca v Londýne Nebojša Bato Tomaševića.

„Začal som hľadať Jackie Blanchflowera. Kričal som jeho meno. Blanch a ja sme boli priatelia, pretože sme spolu hrávali za Severné Írsko ešte ako 14-roční žiaci. Bol som zúfalý, lebo som ho nemohol nájsť.“ Medzitým Gregg našiel Bobbyho Charltona a Dennisa Violleta. Boli v bezvedomí stále pripútaní v sedačkách lietadla, ktoré vypadli z trupu. Myslel si, že sú mŕtvi, rovnako ako Roger Byrne, ktorý bol tiež ešte pripútaný k svojmu sedadlu. Aj tak ich schmatol a odtiahol ich sediac v kreslách preč od lietadla. Foulkes si pamätal všetko pomerne podrobne: „Postavil som sa tak rýchlo, ako to len šlo a proste som bežal a bežal. Potom som sa otočil a zistil, že lietadlo nebude explodovať a tak som sa vrátil. V diaľke som videl horiacu chvostovú časť lietadla. Keď som bežal naspäť zbadal som Bobbyho Charltona a Dennisa Violleta nehybne ležiacich vo svojich sedadlách. Potom sa objavil Harry Gregg a snažili sme sa zistiť, čo by sme mohli urobiť, aby sme pomohli ostatným.“

Až potom Harry Gregg konečne objavil Jackieho Blanchflowera: „Keď som ho zbadal, zistil som, že Blancheho spodná časť pravej ruky bola takmer úplne oddelená. Bolo to strašný pohľad.“ Keď Gregg vyťahoval z vraku Blanchflowera, pozrel sa smerom k Charltonovi a Violletovi. Vtedy zbadal, že sa obaja dokázali odopnúť a postaviť a uľavilo sa mu. „Potom som prešiel na druhú stranu a tam som zbadal Matta Busbyho. Mal len škrabanec za pravým uchom. Ale potom som si všimol, že má neprirodzene vytočenú nohu. Žiadne ďalšie zranenia nebolo vidno, tak som mu podoprel chrbát a šiel som vyťahovať ďalších ľudí.“

Za svoju odvahu dostal Gregg neskôr prezývku hrdina z Mníchova. Sám ju ale nenávidel: „Urobil som len to, čo bolo treba urobiť. Bez toho aby som o tom premýšľal. Žil som s tým, že ma nazývali hrdinom, ale ja nie som hrdina. Hrdinovia sú ľudia, ktorí robia odvážne veci s tým, že si uvedomujú dôsledky svojich činov. V ten deň som nemal ani tušenie, čo som robil“, povedal neskôr.

Deň po

Všetkých 23 ľudí, ktorí prežili, bolo odvezených do nemocnice Rechts de Isar. Len Foulkes a Gregg boli prepustení ešte v ten večer a strávili noc v hoteli. Na druhý deň ráno Foulkes navštívil svojich spoluhráčov v nemocnici. Ostali tam Duncan Edwards, Johnny Berry, Jackie Blanchflower, Dennis Viollet, Albert Scanlon, Bobby Charlton a Ray Wood. Neskôr si zaspomínal na ten deň: "Keď som ich videl, zrovna som si začínal myslieť, že tá nehoda nakoniec nedopadla tak zle. Keď som sa ale opýtal, kde sú ostatní, sestra len pokrútila hlavou. Vtedy mi to došlo, že všetci ostatní zomreli...“

Bilancia nepodareného pokusu bola desivá. Zo 44 ľudí na palube dvadsať zomrelo na mieste nehody. Medzi nimi bolo sedem hráčov:

Geoffrey „Geoff“ Bent (†25) obranca

Roger William Byrne (†28) obranca

Edward „Eddie“ Colman (†21) záložník

Mark Jones (†24) záložník

David Pegg (†22) útočník

Thomas „Tommy“ Taylor (†26) útočník

William Augustine „Liam Billy" Whelan (†22) útočník

Jedno z najlepších mužstiev na svete, ktoré na svoje najväčšie úspechy ešte len čakalo, v tej chvíli prakticky prestalo existovať. Geoff Bent v tej sezóne neodohral žiadny zápas, pretože si liečil zlomenú nohu. Do Belehradu napriek tomu cestoval ako náhradník Rogera Byrneho. Zanechal po sebe štvormesačnú dcéru Karen. Štyri mesiace po nehode sa vdove po Markovi Jonesovi narodila dcéra Lynne. Osem mesiacov po nehode sa nebohému kapitánovi Rogerovi Byrnemu narodil syn Roger junior.

Pri nehode zomrel aj tajomník a Busbyho predchodca Walter Crickmer, tréneri Tom Curry a Bert Whalley, osem britských novinárov a dvaja ďalší pasažieri. Frank Swift, bývalý brankár Manchester City, ktorý cestoval s mužstvom ako novinár denníka News of the World, zomrel pri prevoze do nemocnice. Kapitán lietadla Kenneth Rayment zomrel tri týždne po nehode na následky poranenia hlavy, ktoré utrpel, keď lietadlo narazilo do stromu, ktorý stál medzi domom a garážou.

Záložník Duncan Edwards (21), považovaný za najlepšieho hráča svojej generácie, najmladší hráč, ktorý dovtedy reprezentoval Albión, skončil v nemocnici s viacnásobnými zlomeninami nôh, rebier a ťažko poškodenými obličkami. Spolu s Busbym bol na tom najhoršie. Bol napojený na dialýzu, čo znížilo zrážanlivosť jeho krvi. Svoj životný zápas nakoniec prehral. Ku svojej snúbenici, ktorá dostala jeho telegram v deň nehody o 17:00, sa už nikdy nevrátil. Zomrel v nemocnici pätnásť dní po nehode na vnútorné krvácanie. Na jeho počesť bola vyhotovená vitráž na jednom z okien kostola svätého Františka v jeho rodnom meste Dudley.

"Duncan mal všetko. Mal silu a charakter, ktoré z neho sršali na ihrisku. Som si absolútne istý, že ak by bola jeho kariéra dlhšia, stal by sa z neho najlepší hráč, akého sme kedy videli. Áno, poznal som veľkých hráčov ako Pelé, Maradona, Best, Law, Greaves, medzi nimi bol môj veľký favorit Alfredo di Stefano. Ale z môjho pohľadu bol Duncan najlepší v každej fáze hry. Keby ste sa opýtali hráčov ako Stanley Matthews alebo Tom Finney na Duncana, povedali by vám to isté: Nikdy nevideli nikoho podobného ako bol on.“ Matt Busby o Duncanovi Edwardsovi

Telá mŕtvych boli prevezené letecky domov ešte 7. februára. Kým si ich vyzdvihli rodiny, boli cez noc uložené na štadióne Old Trafford. Na pohreb sa im prišli pokloniť tisíce ľudí, ktorí lemovali ulice v Manchestri.

Ako boli na tom v prvých dňoch po nehode tí, čo prežili, sa budete môcť dočítať v nasledujúcej časti. Len na takurčitee.sk!

Branislav Ježík

Branislav Ježík

Napíš komentár