10 Naj podľa TakUrčitee: Jazdci F1, ktorí sa nestali majstrami

22.02.2015 / Branislav Ježík
Juan Pablo Montoya v kombinéze McLarenu Mercedes v sezóne 2005. (photo: SITA/AP Photo/Christian Lutz)

Juan Pablo Montoya v kombinéze McLarenu Mercedes v sezóne 2005. / (photo: SITA/AP Photo/Christian Lutz)

V minuloročnej prestávke medzi dvoma sezónami formuly 1 sme vám priniesli rebríček jazdcov, ktorí sa podľa nášho neobjektívneho názoru nemali stať majstrami sveta. Tento rok je čas na to, aby sme sa na celú vec pozreli z opačného konca. Prinášame vám TOP 10 najlepších jazdcov, ktorí sa z rôznych príčin majstrami sveta nikdy nestali.

10. Rubens Barrichello

(2.miesto 2002, 2004; 3.miesto 2001, 2009), 11 víťazstiev

Svojho času mladá nádej, ktorá sa stala v roku 1994 vo veku 22 rokov a 97 dní najmladším víťazom kvalifikácie, premárnila svoje najlepšie roky nosením vody Michaelovi Schumacherovi. Finančne ho to síce nadosmrti zabezpečilo, čo sa týka športovej stránky, škrie ho to asi dodnes. Keď pochopil, že pokiaľ bude vo Ferrari Schumacher, majstrom sa nestane, odobral sa do Hondy, s ktorou sa potácal na konci štartového poľa. Až kým tím neprevzal do rúk Ross Brawn. Tu zažil v roku 2009 Brazílčan svoju druhú jar. Nezachytil však nástup Jensona Buttona v úvode sezóny a nakoniec skončil v celkovom poradí tretí. Stačilo to na to, aby si predĺžil svoju kariéru a stal sa rekordmanom v počte účastí (326) a aj štartov (322) vo veľkých cenách. O tom, či by dokázal poraziť Schumachera, ak by v tíme nebola tímová réžia, sa dnes už môžeme iba dohadovať. Dodnes je držiteľom aj najrýchlejšieho kvalifikačného kola, ktoré v roku 2004 zajazdil priemernou rýchlosťou 260,395 km/h.

9. Jacky Ickx

(2.miesto 1969, 1970), 8 víťazstiev

Jeden zo všestranných jazdcov napokon svoju slávu získal vo vytrvalostných pretekoch. V rokoch 1969-82 šesť krát vyhral dvadsaťštyrihodinovku v Le Mans, čo bol až do roku 2005 rekord (stále je na druhej priečke). Nečudo, že v roku 2000 sa stal čestným občanom Le Mans vôbec ako prvý športovec. Po Le Mans si odskočil na Rally Paríž-Dakar, kde na Mercedese G zvíťazil  v roku 1983. S Porsche sa stal dvakrát majstrom sveta športových áut v rokoch 1982-83. V F1 sa objavil pomerne skoro – ako 21 ročné ucho v roku 1966 na Nürburgringu. V monoposte F2 Matra MS5, ktorý patril Kenovi Tyrrellovi, spôsobil hneď v prvom kole kolíziu s Johnom Taylorom, ktorý na následky popálenín z nej neskôr zomrel. O rok neskôr sa na Nürburgringu zaskvel tretím najlepším časom, ktorý dosiahol opäť v monoposte F2 a tak musel štartovať až z osemnástej pozície. V tom istom roku sa stal šampiónom formuly 2. V Taliansku sa konečne zviezol v aute F1 a získal svoj prvý bod. V nasledujúcej sezóne už sedlal skákajúceho koníka a v červenom monoposte Ferrari získal svoje prvé víťazstvo. Vtedy však vládol svetu F1 tím Brabham a tak neodolal v ďalšej sezóne jeho lákaniu. Vo veku 23 rokov a 216 dní sa stal najmladším víťazom kvalifikácie, pribudli ďalšie dve víťazstvá a konečné druhé miesto v šampionáte. O rok už sedel späť v kokpite Ferrari, ale ani tri víťazstvá v závere šampionátu mu nepomohli získať titul, ktorý posmrtne získal Jochen Rindt. S Ferrari to ale už vtedy začalo ísť z kopca, a aj keď v nasledujúcich dvoch rokoch dokázal ešte dvakrát vyhrať, viac už v F1 nepredviedol. V F1 sme ho mohli vídať do roku 1979, ale posledné pódium získal v roku 1974 (aby bol zoznam jeho titulov kompletný, tak v tom roku ešte vyhral nemajstrovské Preteky šampiónov v Brands Hatch).

8. Bruce McLaren

(najlepšie umiestnenie: 2.miesto 1960; 3.miesto 1962, 1969), 4 víťazstvá

Novozélendský kivi, obraz ktorého mali v znaku prvé monoposty s jeho menom rozdrobil svoj talent v rôznych motoristických disciplínach. V 60. rokoch minulého storočia totiž jazdci formuly 1 ani zďaleka nezarábali také peniaze, ako dnes. Vyhral prvý ročník Tasmánskej série v roku 1964, ktorou si jazdci vypĺňali prestávky medzi dvoma sezónami. Že to nebola len nejaká lokálna záležitosť, potvrdzujú aj mená víťazov nasledujúcich ročníkov, ktorými boli Jim Clark a Jackie Stewart. V roku 1966 vyhral s slávnych pretekoch 24 hodín LeMans, o rok neskôr spolu s Mariom Andrettim 12 hodín v Sebringu a stal sa šampiónom v severoamerickej sérii Can-Am. Rok 1967 je spojený s jeho menom v zozname víťazov Pretekov šampiónov na Brands Hatch a s titulom z Can-Am, ktorý získal aj v roku 1969. V roku 1959 sa stal najmladším jazdcom, ktorý v F1 získal bod (a to vtedy bodovalo len prvých päť jazdcov), zároveň aj najmladším, ktorý získal najrýchlejšie kolo a ktorý sa dovtedy postavil na pódium. Len titul v F1 nikdy nezískal. Najbližšie mal k nemu vo svojej druhej sezóne v roku 1960, keď nestačil na svojho tímového kolegu a svoj veľký vzor Jacka Brabhama. Zomrel pri testovaní svojho monopostu pre sériu Can-Am v anglickom Goodwode. Triple Crown of Motosport (víťazstvá vo Veľkej cene Monaka, 24 hodín Le Mans a 500 míľ Indianapolis) už nestihol získať. Chýbalo mu prvé miesto v posledných menovaných pretekoch. Monopost s jeho menom to dokázal v rokoch 1972, 74 a 76.

7. Juan Pablo Montoya

(3.miesto 2002, 2003), 7 víťazstiev

Kam tento kolumbijský rýchlik prišiel, tam zvíťazil. Titul v F1 sa mu ale získať nikdy nepodarilo. Pre Williams testoval už v roku 1997. Kým sa stal jeho stálym jazdcom, stihol sa stať šampiónom Formuly 3000, ChampCar (hneď v debutovom ročníku) a zvíťaziť v 500 míľ Indianapolis (tiež ako nováčik). Michaela Schumachera si dovolil predbehnúť už vo svojich tretích pretekoch. V roku 2002 v asi najsilnejšej Schumacherovej sezóne dokázal vyhrať päť kvalifikácií v rade. O rok neskôr bol v hre o titul až do predposledných pretekov. Williams už ale v prvých rokoch nášho storočia nebol tým víťazným tímom z 90. rokov. Prestup  do McLarenu v roku 2005 sa preto javil ako logický krok. Tu sa ale jeho ego zrazilo s egom Rona Dennisa, ktorý mu formulu 1 znechutil natoľko, že z nej odišiel ešte v polovici sezóny 2006 a už sa do nej nikdy nevrátil. Odvtedy stihol v NASCAR trikrát vyhrať 24 hodinové preteky v Daytone. V minulom roku sa vrátil do monopostov a v IndyCar celkovo skončil na štvrtom mieste. Dodnes je v F1 držiteľom dvoch rýchlostných rekordov: najrýchlejšia priemerná rýchlosť v jednom kole počas pretekárskeho víkendu (262,242 km/h na Veľkej cene Talianska v roku 2004) a najvyššia dosiahnutá rýchlosť počas pretekárskeho víkendu (372,6 km/h na Veľkej cene Talianska v roku 2005). Ako jediný z aktívnych jazdcov má stále na dosah Motoristickú trojkorunu. Stačí mu k nej zvíťaziť v dvadsaťštyrihodinovke v Le Mans.

6. Carlos Reutemann

(2.miesto 1981; 3.miesto 1975, 1978, 1980), 12 víťazstiev

Lole, ako tohto jazdca prezývali, bývalý guvernér a kandidát na prezidenta Argentíny, prišiel o titul v posledných pretekoch sezóny 1981 v meste hazardu – americkom Las Vegas. Dobré meno si spravil v tíme Brabham Bernieho Ecclestona. Enzo Ferrari si ho potom vybral ako jazdca, ktorý mal nahradiť Nikiho Laudu po jeho takmer smrteľnej havárii na Nürburgringu v roku 1976. V roku 1979 prestúpil do Lotusu, ktorý rok predtým vyhral titul. V tom roku sa šampiónom ale stalo Ferrari... Jeho voľba pre nasledujúci rok bola prezieravejšia – objavil sa v tíme Williams. V prvej sezóne podľahol Alanovi Jonesovi, ale tá nasledujúca mala patriť jemu. Frank Williams nikdy nepripúšťal medzi svojimi jazdcami žiadnu tímovú réžiu. A to napriek tomu, že Lole išiel do posledných pretekov ako líder priebežného poradia s jednobodovým náskokom a Jones už bol bez šance na titul. Po pretekoch mu ale ostal pocit horkosti na jazyku: hoci oba Williamsy štartovali z prvej rady, preteky vyhral jeho tímový kolega a sám skončil s porúchanou prevodovkou na ôsmom mieste. Vyčerpaný Nelson Piquet skončil piaty a získal potrebné dva body, ktoré ho dostali pred sklamaného Argentínca. Williams bol napriek tomu spokojný – tím obhájil Pohár konštruktérov, ktorý si cenil viac ako jazdecký titul. Reutemann ešte pre neho odjazdil dve juhoamerické veľké ceny v nasledujúcej sezóne a potom sa z F1 navždy vytratil.

Päticu najlepších jazdcov, ktorým sa nikdy nepodarilo získať titul si opäť nájdete na tomto mieste presne o týždeň.

Branislav Ježík

Branislav Ježík

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2015. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár