Sága rodu Busbyovcov IV. Život ide ďalej

28.02.2015 / Branislav Ježík
Socha pri štadióne v Manchestri.  (photo: B. J. Texo)

Socha pri štadióne v Manchestri. / (photo: B. J. Texo)

Matt Busby bol opäť na začiatku. Rovnako ako v roku 1945, musel znova začať budovať tím, ktorý mal druhý krát povstať z popola mníchovskej tragédie, aby sa stal najlepším tímom. Ako sa mu to podarilo, si môžete prečítať v ďalšej časti.

V čase nehody boli United v ligovej tabuľke na treťom mieste s bilanciou 15-6-7 a šesťbodovou stratou na prvý Wolverhampton Wanderers. Nikto netušil, že zápas United s Arsenalom 1. februára 1958 bude posledným, v ktorom Busby Babes nastúpia na britskej pôde. Arsenal bol od 30. rokov posledným tímom, ktorý vyhral tri ligové tituly v rade. Gunners boli odhodlaní zastaviť The Reds pri ceste za majstrovským hattrickom. Bol to jeden z najvzrušujúcejších zápasov v histórii oboch klubov. V prestrelke si nakoniec z Highbury odniesli víťazstvo 5:4 Busbyho mladé hviezdy. Stále tak udržiavali pri živote svoj sen o treťom po sebe nasledujúcom ligovom titule.

Ako ďalej?

Už na druhý deň po nehode sa začalo špekulovať, že Manchester United nedokončí sezónu, pretože bez Busbyho a Edwardsa, ktorí ležali s ťažkými zraneniami v nemocnici, nebude schopný obnoviť svoj tím. Všetko sa vyjasnilo, keď prezident klubu Harold Hardman, vydal vyhlásenie, ktoré okolitý svet zobral na vedomie so zmesou nedôvery a obdivu: „Aj keď to znamená, že sme ťažko porazení, budeme pokračovať v programe tohtoročnej sezóny. Máme zodpovednosť voči verejnosti a splníme si svoju povinnosť hrať futbal.“

Vedenie nového tímu prirodzene prebral Busbyho asistent Jimmy Murphy. Ten do Belehradu neletel, pretože s reprezentáciou Walesu, ktorú trénoval, ho v tom čase čakal v Cardiffe kvalifikačný zápas o postup na majstrovstvá sveta. Rýchlo sa pustil do organizovania hráčov, ktorých mal k dispozícii. Využil hlavne rezervy v podobe hráčov z juniorského mužstva, ktorí však boli hlboko ovplyvnení tragédiou. Ian Greaves zistil, že má nastúpiť v obrane na mieste mŕtveho kapitána Rogera Byrneho: „Spomínam si, že šatňa bola veľmi tichá. Nemohol som dostať Rogera z mojej mysle. Všetko sa zmenilo, až keď som si obliekol dres.“

Ostatné kluby ponúkli tiež svoju pomoc. FC Liverpool a Nottingham Forest boli prvé dva tímy, ktoré kontaktovali United s otázkou, čím by im mohli pomôcť. Futbalová asociácia zrušila pravidlo, podľa ktorého ak niektorý hráč nastúpil za jeden klub, nemohol v FA Cupe nastúpiť za iný. Takto sa do tímu dostal Stan Crowther, ktorého United kúpili z Aston Villy.

Trinásť dní po nehode odohrali červení emocionálne vypätý zápas, prvý po katastrofe. Titulok United Will Go On... na oficiálnom programe stretnutia nenechal nikoho na pochybách, že červení sa nevzdávajú. So štyrmi debutantmi v červenom drese a Harrym Greggom v bráne United porazili Sheffield Wednesday 3:0 v 5. kole FA Cupu. Dva góly dal vtedy dvadsaťročný Shay Brennan, tretí pridal Alex Dawson, ktorý mal len sedemnásť. Stan Crowther nastúpil na zápas len hodinu po podpise novej zmluvy. Nechcel odísť z Aston Villy, ale manažér Eric Houghton ho prehovoril, aby sa išli pozrieť na zápas FA Cupu na Old Trafford. Na štadióne mu povedal, že by mal United pomôcť. Stan mu odvetil, že si nepriniesol žiadnu výstroj. „Neboj sa, mám kopačky v taške“, odvetil mu manažér Aston Villy...

O dva dni, keď Dawson oslavoval svoje osemnáste narodeniny, zomrel v mníchovskej nemocnici Duncan Edwards. Na všetkých to doľahlo. Bolo to, ako keby sa nehoda stala znova. United stratili svoju najväčšiu hviezdu.

Dokončiť so cťou

Napriek tomu, že Jimmy Murphy telefonicky konzultoval taktiku s Busbym, mladé mužstvo ešte nedosahovalo úroveň tých najlepších v lige. Dokázalo získať už len sedem bodov, keď United vyhrali len v jedinom zo štrnástich zápasov a prepadli sa na konečné deviate miesto v tabuľke. Busby sa vrátil do Manchesteru v piatok 18. apríla, 71 dní po nehode. Domov cestoval vlakom a trajektom.

Ale FA Cup bol iný príbeh. Tak ako dnes, aj vtedy sa v ňom dokázali presadiť mužstvá, na ktoré by racionálne zmýšľajúci človek nevsadil ani deravý groš. United to v ňom dotiahli až do finále, ktoré sa konalo šestnásť dní po Busbyho príchode na ostrovy. Ten sa za veľkých ovácií objavil v Londýne, keď s barlami dokrivkal až na trénerskú lavičku. Mužstvo ale viedol Murphy. V zostave nastúpili štyria účastníci mníchovskej tragédie (Gregg, Foulkes, Charlton a Violett) v dresoch, na ktorých bol zobrazený Fénix vstávajúci z popola, ale pohár si z Wembley nakoniec po výhre 2:0 odniesli hráči Boltonu Wanderers. Napriek tomu Bobby Charlton postrehol niečo zvláštne, čo malo zmeniť budúcnosť klubu. „Fanúšikovia nás oslavovali aj po prehre. Nikdy by nemali premýšľať o podpore niekoho iného. V minulosti to ale zvykli robiť. Teraz som videl u našich fanúšikov trochu viac vášne. Chceli, aby bol Manchester United najlepší, a očakávali, že budeme najlepší. A tak pokračovali s nami ďalej.“

O päť dní United porazili na Old Trafford AC Miláno v semifinále Pohára európskych majstrov. V odvete ale prehrali 4:0 a vypadli. Európsky sen sa skončil. UEFA napriek tomu zaslala list anglickej Futbalovej asociácii s ponukou, ktorá hovorila, že The Reds môžu nastúpiť popri majstrovskom Wolverhamptone v ďalšom ročníku Pohára európskych majstrov. Mala to byť pocta pocta hráčom a činovníkom, ktorí prišli o život v Mníchove. FA ale ponuku UEFA nakoniec odmietla.

Pomoc od rivalov z Madridu

Aj keď Matt Busby pred rokom odmietol ponuku Santiaga Bernabéua, vzniklo medzi nimi priateľstvo založené hlavne na rešpekte k práci toho druhého. Podľa Bernabéuových vlastných slov: „Busby bol nielen najodvážnejší, ale aj najväčší muž, akého som kedy stretol vo futbale“. Real Madrid obhájil v roku 1958 Pohár európskych majstrov. Trofej chcel venovať Červeným diablom na Old Trafford, United to ale odmietli. Neostalo však len pri tejto symbolickej podpore. Bernabéu ponúkol United pre sezónu 1958/59 na hosťovanie svojho najlepšieho hráča Alfreda di Stefana. Anglický futbalový zväz s tým ale nesúhlasil.

Real sa nevzdával a snažil sa pomáhať rôznymi spôsobmi. Nechali vyrobiť pamätnú vlajku s menami mŕtvych z Mníchova a zisk z predaja bol venovaný United. Zraneným hráčom a pozostalým rodinám ponúkli zdarma pobyt v luxusnom zariadení v Madride. Uskutočnili sa aj priateľské charitatívne zápasy medzi oboma klubmi (posledný v septembri 1961). Real si pritom v tom čase nechával od ostatných za jeden priateľský zápas vyplácať štartovné 12 000 £.

Život ide ďalej

Osudy tých, čo prežili, boli rôzne. Harry Gregg je stále považovaný za jedného z najlepších brankárov v histórii klubu a to napriek tomu, že s Diablami žiadnu trofej nezískal (finále FA Cupu v roku 1963 neodohral kvôli zraneniu, neskôr nebol z rovnakých príčin členom zostavy United v majstrovských sezónach 1964/65 a 1966/67). Albert Scanlon sa úplne uzdravil a bol späť v akcii na začiatku nasledujúcej sezóny, v ktorej odohral všetky zápasy a strelil 16 gólov. Bill Foulkes prebral kapitánsku pásku po mŕtvom Rogerovi Byrneovi. Klubu ostal verný až do konca svojej kariéry v roku 1970. S nehodou sa ale vyrovnával ťažko. Uvedomoval si, že mal šťastie v nešťastí, ale ešte v roku 1963, keď United vyhrali FA Cup psychicky stále trpel: „Veľa som schudol, nemohol som jesť, nemohol som spať, stratil som kondíciu a formu, mal som toho naozaj dosť.“

Jeho problémy sa skončili až po výhre v Pohári európskych majstrov desať rokov po katastrofe: „Až táto trofej mi pomohla povzniesť sa nad tú nehodu.“ V tom čase boli v mužstve spolu s Bobbym Charltonom jedinými hráčmi, ktorí prežili haváriu lietadla v Mníchove.

Dennis Viollet sa v sezóne 1959/60 stal kapitánom po Billovi Foulkesovi. Bola to jeho najlepšia sezóna, keď strelil 32 gólov v 36 zápasoch a vytvoril klubový rekord. Dodnes je na piatej priečke v klubovom poradí strelcov United. V januári 1962 ho Busby predal za 25 000 £ do Stoke City. Ray Wood odohral za United už len jediný zápas a o rok neskôr bol ako prvý z pôvodného tímu predaný do Huddersfield Town. Kenny Morgans odohral za červených tri sezóny. Už nikdy sa nedostal do pôvodnej formy: „Vrátil som sa príliš skoro“, povedal neskôr. „Začal som hrať asi mesiac po havárii. Nebol som ešte poriadne doliečený. Za normálnych okolností by som nastúpil až od novej sezóny. Ale United nemal hráčov. Všetci útočníci zahynuli.“ V roku 1961 bol na vlastnú žiadosť predaný do rodného Swansea.

Kombinácia tragédie a romantiky po katastrofe pomohla prilákať do mužstva nových hráčov. Matt Busby mohol opäť začať budovať tím, s ktorým by si splnil svoj veľký sen. O tom, či sa mu splnil, sa dozviete v záverečnej časti.

Branislav Ježík

Branislav Ježík

Napíš komentár