Moje prvé majstrovstvá sveta: 198?

30.04.2015 / Branislav Ježík
Majstri sveta Lála s Králíkom. (photo: Youtube)

Majstri sveta Lála s Králíkom. / (photo: Youtube)

Minisériu spomienok na naše prvé majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji dnes dopĺňa Braňo Ježík. 

Keď sme si vo virtuálnej redakcii rozhadzovali články o našich prvých hokejových majstrovstvách sveta, ktoré sme boli schopní vnímať, zistil som, že dvaja moji kolegovia budú asi moji rovesníci. Vlastne o tom, že s Bohumilom sme rovnaký ročník,  som z jeho článkov vedel už dávnejšie. Je teda jasné, že sme začali vnímať svet športu v približne rovnakom období. Vedúci je vedúci a tak sa nepatrí liezť mu do kapusty, tá jeho bude mať letopočet 1985.

I som sa škrábajúc za uchom rozhodoval, ako z tejto zapeklitej  situácie vykorčuľovať bez veľkých obetí. Čo tak opísať nasledujúci ročník? Ten som si pamätal už celkom presne. Ale zrada, predbehol ma kolega. Finta sa opačným smerom použiť nedala, pretože až do konca 80. rokov minulého storočia sa majstrovstvá sveta v roku, v ktorom sa konala zimná olympiáda, nekonali. Aj keď na hry pod piatimi kruhmi v Sarajeve si matne spomínam, téma sú majstrovstvá sveta. Nuž a o dva roky ďalej už moja športová pamäť nesiaha. Konkrétne majstrovstvá sveta tu teda opisovať nebudem. Skúsim sa teda s vami podeliť aspoň o to, čo mi ostalo vryté v pamäti z tých čias neskorého socializmu u nás. Teda, čo sa týka športu, aby sme zase neskončili pri tom, že liter mlieka stál 2,- Kčs (pre neskôr narodených: korún československých) a jeden rožok 20 halierov.

Rádio

Ako ste už možno niekde zachytili, internet v 80. rokoch minulého storočia fungoval ešte len lokálne na pár univerzitách za železnou oponou. Ba čo viac, pre niekoho ešte nepredstaviteľnejšia vec – stávkové kancelárie v našich luhoch a hájoch vôbec neexistovali (aj keď tipnúť ste si mohli – čísla v športke a podobných lotériách). Jedinou možnosťou, ako sa dostať k športovým výsledkom boli len masovokomunikačné prostriedky, dnes nazývané masmédiá. A tie boli v tom čase tri: tlač, rozhlas a televízia.

Jediné médium, ktoré funguje takmer bezo zmeny dodnes je rádio. Na výber samozrejme nebolo toľko rozhlasových staníc ako dnes, ale šport medzi správami z politiky a predpoveďou počasia bol už vtedy. A športové prenosy prostredníctvom rádiových vĺn by sme kľudne mohli porovnať s tými dnešnými. Tu vynikal najmä Gabo Zelenay so svojim nezameniteľným štýlom. Najvyššia domáca liga sa vtedy nevolala extraliga, ale jednoducho 1.liga a hrávala sa len v utorok a v piatok. A prenosy z posledných tretín na jednotlivých štadiónoch fungovali už vtedy.

Televízia

To už je trochu iná kapitola. Mať farebný televízor bol vtedy tak trochu luxus (nie preto, že by bol drahý, ale bol to nedostatkový tovar), a tak bola väčšina obyvateľstva odsúdená sledovať všetky programy v odtieňoch čiernej a bielej, napriek tomu, že televízia ich vysielala už vtedy farebne. Na výber ste mali dva programy, tí šťastnejší, žijúci pri hraniciach aj viac. Satelitné vysielanie vtedy síce už existovalo, ale nie za železnou oponou, takže oficiálne sa zariadenie na jeho príjem ani nedalo kúpiť.

Celodenné vysielanie tiež ešte neexistovalo. Začínalo sa pár (doslova) hodinami o 9:00 ráno a popoludňajšia časť štartovala o 15:30 s koncom niekedy okolo polnoci (cez pracovné dni aj skôr). Vtesnať do tejto vysielacej štruktúry pravidelné prenosy bolo preto nemožné. A tak sa tu aj počas majstrovstiev sveta objavili len zápasy našej (vtedy československej) reprezentácie a len výnimočne nejaký iný zápas. Krátke šoty ste si mohli potom pozrieť večer pred ôsmou po správach, alebo potom zhruba o 21:30 v relácii Góly-body-sekundy (alebo Branky-body-vteřiny – podľa toho, či sa vysielalo z Prahy, alebo z Bratislavy).

Grafika na obrazovkách pri prenosoch bola tiež ešte len v plienkach. Časomiera, rovnako ako ukazovateľ skóre, sa objavovali len sporadicky, väčšinou pri prerušení hry, alebo v závere zápasu. Chýbali štatistiky pri menách hráčov a aj po konci každej tretiny. Veď, pozrite si sami. Pre neznalých, blikajúce písmeno R v ľavom hornom rohu znamená, že obraz je zo záznamu.

Tlač

Poslednou možnosťou bola tlač, dnes nazývaná aj printové médiá. Už vtedy vychádzal denník Šport, ktorý mal ale iný formát, menej strán ako dnes a bol celý čiernobiely. Výsledkový servis bol vtedy neporovnateľne chudobnejší. Najmä skóre ligových zápasov zo zahraničia, ktoré sa nachádzalo na mape vľavo od ČSSR, sa objavovali len sporadicky a aj to len na zopár radkoch a uvedením strelcov. Žiadne zostavy, ani nič podobné. Nehovoriac o NHL.

Okrem Športu vychádzal každý týždeň aj časopis Štart. Bol farebný, a aj keď kvalita tlače niektorých fotografií bola dosť biedna (len pre predstavu, je to asi ako keby ste dnes niečo odfotili na telefón s 0,5 Mpx fotoaparátom a zavesili by ste to na internet). Ale malému chlapcovi stačilo aj to. Dôležité pre mňa bolo, že v druhej polovici bola vždy jedna celá strana vyhradená pre fotografie hokejových, ale aj futbalových mužstiev, ktoré potom putovali na stenu mojej izby (kúpiť si vtedy na štadióne plagát s fotografiou svojho mužstva bolo nemožné). Neskôr pribudla aj dvojstránka v strede s fotografiami športovcov.

Ak ste mali šťastie, tak ste si mohli kúpiť aj českú obdobu – časopis Stadion. A tak moje kroky každý utorok o 14:00 smerovali k novinovému stánku. To bol čas, kedy ho poobede otvárali a vybaľovali zásielku časopisov. Stadion chodil v počte 1-2 ks. Štart samozrejme vo väčších množstvách, ale aj tak ste ho už v piatok nezohnali v celom meste.

Čierne ovce

Majstrovstvá sveta v hokeji sa vtedy ešte hrali na body. Veľká šestka neexistovala. Ľudia mali svoje istoty aj v tej podobe, že titul takmer vždy získal Sovietsky zväz. Okrem neho už len Československo a Švédsko. S týmito mužstvami sa mohol porovnávať už len tím Kanady. V 80. rokoch, potom čo Kanada sedem rokov bojkotovala svetové šampionáty, konečne IIHF povolila štart hráčov NHL v dresoch s javorovým listom. Ich počet bol však obmedzený a jadro tak tvorili hráči z univerzitných mužstiev. A tak mohli diváci v Prahe v roku 1985 vidieť na ľade také mená, ako Mario Lemieux, alebo Steve Yzerman. Vtedy nám to však nič nehovorilo.

NHL bol pre chlapca na prahu teenagerského veku úplne neznámy pojem, nehovoriac o ostatných hokejových súťažiach v Kanade. V tom čase v nej totiž hviezdili bratia Šťastní, ktorí tam odišli hrať nelegálne. Týmto svojim počinom ako keby si podpísali ortieľ smrti a zatratenia a pre nás ostatných prestali existovať. V masmédiách ste už o nich nenašli ani slovo/čiarku. Oficiálne hráč totiž mohol odísť hrať do zahraničia až po dovŕšení 32. roku života a aj z tých peňazí, ktoré si tam hráči zarobili museli odvádzať čiastky, presahujúce polovicu ich príjmu. A takýto prestup mu samozrejme muselo schváliť vedenie hokejového zväzu.

Prvýkrát som sa o takýchto prípadoch dozvedel v lete po zisku titulu majstrov sveta, keď jedného dňa ktosi prišiel s informáciou, že Petr Klíma ušiel. O rok ho nasledovali aj dvaja hráči z majstrovského kádra: Michal Pivoňka a František Musil, ktorý prihrával na víťazný gól Dáriusovi Rusnákovi v zápase s Kanadou.

Aj takáto bola odvrátená stránka tých časov, na ktoré mnohí spomínajú s nostalgiou. Svet sa ale stále mení a nikdy už nič nebude také ako predtým. Niektorí si to uvedomujú a niektorí si to zase nechcú pripustiť. Rovnako, ako sa už majstrovstvá sveta nehrajú až do konca na body a aj liga má svoj vrchol v podobe play-off. A platí to nielen pre šport, ale aj pre všetko ostatné. Veď predsa život je zmena.

Branislav Ježík

Branislav Ježík

Napíš komentár