Moje prvé Majstrovstvá sveta: 2002

02.05.2015 / Andrej Fuksa
Peter Bondra, strelec víťazného gólu vo finále MS v Goteborgu. (photo: SITA/AP Photo/Christophe Ena)

Peter Bondra, strelec víťazného gólu vo finále MS v Goteborgu. / (photo: SITA/AP Photo/Christophe Ena)

Do seriálu spomienok na naše prvé majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji prispel aj Andrej Fuksa.

Veľké veci sa pamätajú veľmi dobre. Odmalička som hokej pozeral, vraj aj vtedy, keď si na to vôbec nepamätám. Treba asi povedať, že ak by sme v Goeteborgu neboli majstri, v hlave by som zo šampionátu vo Švédsku nemal uložené nič. Veď schválne, koľko si toho pamätáte z prvej triedy? Ja teda veľa nie, ale niekoľko obrazov mám v hlave zafixovaných veľmi dobre.

Môj detský hrdina Vlado Országh

Nemyslite si, že teraz tu budem básniť nad úžasnými výkonmi našich a presne opisovať, kto mal akej farby hokejku a koľkokrát si kto počas finále odpľul. V podstate si toho pamätám pomerne málo, dosť však na to, aby som mohol pokojne spávať, že už v mojich necelých siedmich rokoch som bol súčasťou hokejového šialenstva.

Všetko to začalo zápasom s Kanadou vo štvrťfinále. Hralo sa utorok večer o ôsmej a malý školáčik musel ísť spať, keďže na druhý deň ho čakalo počítanie cez desiatku a neobľúbená výtvarná. Keď som sa dozvedel, že sme postúpili, vraj som urobil taký cirkus, že naši radšej neriskovali a v semifinále poslali na ľad aj mňa.

Každého prvý a poriadny hokejový zážitok musí byť výnimočný. Žiada si zásah vyššej moci, niečo originálne, čo sa do malého, avšak športom pohrúženého dieťaťa vryje hlboko dovnútra jeho srdca a vyraší tam prvé semienko športového nadšenia. A čo bolo ideálnejšie na túto slávnu udalosť, ako gól z kategórie paranormálnych? Aj teraz sa na jeho strelca Vlada Országha pozerám ako na svojho detského hrdinu.

Z jeho gólu, keď vyskočil z trestnej lavice, som sa nespamätal počas celého zvyšku zápasu a otcovi som stále hovoril, že „ten Országh dal aký super gól“. A asi by mi aj bolo jedno, či by sme vyhrali alebo prehrali, pre mňa dal Országh gól, ktorý si zapamätám do smrti. Veď aj pri vyrovnaní sme sa tešili zo Šatanovho gólu, ale ja som zahlásil; „no ale aj ten Országh dal super gól.“ Počas predĺženia ani nájazdov som nezaspal jak tu sedím za počítačom a na záver sa mojim druhým hrdinom stal Rišo Lintner. Tešil som sa teda na finále.

Nechápem

Pôvodný zámer môjho otca bol ísť kukať finále na námestie. Neviem, ako mu to mohlo napadnúť, veď sme sa tam išli okolo štvrtej pozrieť a už vtedy boli všade samé trúby, všetci kričali a ja som sa cítil, akoby som stratil životný priestor. Napokon sme si to pekne pozreli doma a aj tak som mal veľký zážitok. Pamätám si, že po góle Višňovského z prvej minúty som zahlásil, že „a to platí, keď dáme gól tak skoro“? Platil aj ten, ktorý sme dali pomerne neskoro, aj keď si Bondrov príklep nepamätám úplne detailne. Možno som polospal, neviem.

Na druhý deň sme išli do kostola a presne si pamätám, ako som sa tešil, že konečne bude kázeň, čo ma bude baviť a farár nebude rozprávať veci, ktorým aj tak nerozumiem a sú nudné. Tešil som sa, že bude analyzovať zápas, hovoriť o Bondrovom geniálnom góle, ale ostal som sklamaný, keďže samozrejme nič také nezaznelo. Poobede sme vraj išli vítať našich hokejistov, ale toto si absolútne nepamätám, hoci som bol otcovi na koni a asi som tým pádom všetko videl.

Posledná moja zlatá spomienka je na pondelok, ako sme so spolužiakmi vykrikovali „sme majstri sveta“ a hádali sa, kto to zakričal vierohodnejšie. Neviem, či som vyhral, ale jasné je, že váš prvý športový zážitok je vždy výnimočný. V mojom prípade je to ten najvýnimočnejší, aký len môže byť. 

Andrej Fuksa

Andrej Fuksa

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2015. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár