Kde sme boli, keď sme boli majstri sveta

02.05.2015 / Denis Bohumil Schvarcz a Tomáš Turek
Slovenskoooooo (photo: SITA/Ľudovít Vaniher)

Slovenskoooooo / (photo: SITA/Ľudovít Vaniher)

Dnes je deň, kedy sa vraciame k zatiaľ poslednému (a jedinému zároveň) titulu majstrov sveta pre Slovenskú hokejovú reprezentáciu. Okrem rubriky Moje prvé majstrovstvá sveta, v ktorej Goeteborg 2002 vytiahol z pamäte neuveriteľne mladý Andrej Fuksa, si na predmetný úspech spomíname aj my, čo sme o čosi starší. 

Bohumil

Ja som v ten deň cestoval. Z Amsterdamu do Prahy za bratom a domov, do Košíc. Program návštevy hlavného mesta krajiny našich úhlavných hokejových rivalov sme samozrejme aktuálne prispôsobili mimoriadnej príležitosti. Rado, ďalší Košičan v Praze, poskytol svoj príbytok na usporiadanie žúrky za účelom sledovania finálového zápasu. Keď dal Višňovský prvý gól, vystupoval som práve z metra, neďaleko bytu, do ktorého som sa ponáhľal. Nikdy som ho teda naživo nevidel, nepovedzte nikomu. 

Prišiel som, samozrejme, neskoro. Nielen na gól, ale aj na hladinu alkoholu v krvi účastníkov hokejovej zábavy. Mali náskok, ktorý som do konca zápasu nemal šancu dobehnúť. Byť jediný (polo)triezvy v miestnosti som ale dodnes zvyknutý, úprimnosti mojej zábavy nedostatok alkoholu neublížil. Pamätám si, že po každom góle Slovenska niekto vybehol na balkón, na ktorom hrdo visela národná vlajka s dvojkrížom na troch pruhoch kričať Góóól a Slovenskooooooooo. Na celú Prahu, nech počujú! Nič sa nikomu chvalabohu nestalo.

S blížiacim sa koncom zápasu sa zahmlievajú aj moje spomienky. Pamätám si však živo, ako sme po Bondrovom góle skackali v klbku, podobnom tomu aké v návale radosti zmotajú aj hokejisti na ľade. Na šťastie Rada, jeho podláh a susedov, sme dupali len bosými nohami, na korčuliach by to aj tak už nik neustál. Posledných sto sekúnd sme dopozerali postojačky a potom sa už len bujaro dopíjal zvyšný alkohol.

Cesta domov

Nemenej zaujímavá bola cesta domov, do Košíc. Mal som letenku a hoci je vlak z Prahy mojím obľúbeným spôsobom prepravy, tešil som sa do lietadla. Stroj pomaľovaný logom ČSA medzipristál v Bratislave, kde naložil východniarov letiacich domov. V letiskovej hale som stretol Jozefa Jarkovského, slávneho rozhlasového komentátora, ktorý aj zápas Spišská Nová Ves - Prešov hraný pred 341 divákmi dokáže v rádiu podať, ako keby šlo o štvrťfinále MS. Poznali sme sa z novinárskeho zázemia hokeja v Košiciach, keďže - ako možno viete - mojim prvým skutočným jobom bolo byť športovým redaktorom pre Košický večer. 

I opýtal som sa Gigiho netakticky, ako bolo v Goteborgu samozrejme vediac, že je zachrípnutý na ceste domov zo zlatého turnaja. "Čo ti šíbe?! Sme majstri sveta!" v podstate mi z prvej vynadal. A začal pridávať historky, jednu neuveriteľnejšiu ako druhú, všetky nepublikovateľné inak, ako v krčme pri pive. S plným kufrom eufórie a historiek z prvej ruky z turnaja, na ktorom sa podarilo niečo, čo nikdy predtým, môj let domov bol asi najkratší, aký kedy vrtuľové lietadielko českých aerolínií absolvovalo.

Oslavy na námestí som vynechal, nič lepšie ako žúr s bratom a kamarátmi a pokec s legendou športovej žurnalistiky som tam aj tak zažiť nemohol.  

Tomáš Turek

Kde som bol, keď sme boli v roku 2002 majstri? To viem náhodou úplne presne. Bol som v riti. Trinásť rokov dozadu, trinásť rokov na mojej karte poistenca, ktorá bola jediným dokladom mojej prapodivnej totožnosti. Prečo prapodivná totožnosť? Pretože skejterská móda zažívala veľký boom – gate na pol žrde, šiltovky s rovným šiltom a na nohách chleby. Balada.

Doteraz si pamätám svoju červenú šiltovku New York Yankees, musel som ju mať, lebo Fred Durst bol frajer a Limp Bizkit robili ešte frajerskejšiu hudbu. K tomu otrasné široké Ecko rifle, ktoré sa riadili heslom: „Čím nižšie pudlo, tým vyššie víťazstvo.“ A ja som naozaj chcel, aby sme to finále vyhrali. Hrozná móda, ale vďakabohu za to, že som nevyrastal v dobe mullet účesov (to je ten, ktorý nosil Džerda Džegr v čase najväčšej slávy), ktorých heslo bolo: „Vpredu biznis, vzadu párty.“ No aj tak, bol som siedmak a fakt som bol v riti.

Kde som pozeral zápas?

Ako trinásťročný zasran som ešte pivo a šnaps nepil. Škoda, keby som už vtedy chľastal, nemusel som si teraz pamätať svoj hrôzostrašný outfit. Každopádne som bol v Žiline, no miesto krčmy, hospody, pubu či hostinca, kde bola väčšina Slovenska, som bol v takom roztomilom "zámočku". Kompas café sa to vtedy volalo, bol to voľajaký študentský, či kieho ďasa, podnik. Miesto pomsty z Hurbanova, ktorá vtedy ešte mohla byť „to najlepšie, čo doma máme“, som pil nechutne sladký koktail s cukrom na okraji pohára. Isto bol rafinovaný! Bolo tam ale plátno, čo bola vtedy celkom frajerina, iba o kúsok menšia ako prejsť Dobšinský kopec s dvomi promile. Robila tam navyše spolužiakova sestra, takže sme mali všetko zadarmo. Pripadali sme si ako majstri sveta. To sme ešte nevedeli, že sa nimi o pár hodín aj naozaj staneme.

Kde som bol, keď dal Bondra gól?

Celý čas som sedel na stoličke s pokerfaceom, mám také zvláštne pravidlo, že emócie k športu patria len v zdravej miere, keď to s nimi niekto preženie, vrieska na rozhodcu, prečo vylúčil nášho hráča, hoci súperovi zlomil nohu a vybil tri zuby. Dosť ľudí to robí a ja som predsa slušný fanda. A okrem toho, mal som nočné mory zo zarasteného lúpežníka Sušinského, ktorý robil našej obrane z hokeja peklo.

Už som bol vnútorne zmierený s predĺžením, zvládli sme to so Švédmi, zvládneme to aj s Rusákmi. Lašák vychytá. Keď nás dve minúty pred koncom Rusáci varili ako boršč, v kútiku duše som sa pripravoval aj na prehru. Potom to prišlo! 58. minúta a 20. sekunda, Pálffy vypichol puk a vľavo máá Bondru. Tyčka a góoool! Už som nesedel, už som bol na nohách a so mnou celé Slovensko. Celý svet sa mi vtedy točil a koktailom to nebolo. Bol som opitý dovtedy nepoznaným pocitom. Sme majstri sveta.

Denis Bohumil Schvarcz

Denis Bohumil Schvarcz

Tomáš Turek

Tomáš Turek

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2015. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár