Dva madridské štadióny

22.06.2015 / Tomáš Kolár
San Bernabeo. (photo: Tomáš Kolár)

San Bernabeo. / (photo: Tomáš Kolár)

Pred zhruba dvoma týždňami som sa s dvoma kamarátmi vybral na výlet do španielskeho hlavného mesta.

Smola na Atléticu

Okrem krásnych a rozsiahlych parkov, množstve rôznorodých múzeí som si ako veľký futbalový fanúšik nemohol nechať ujsť návštevu aj svetostánky hneď dvoch aktuálnych európskych veľkoklubov. Hneď prvý deň v Madride sme sa s veľkými očakávaniami vybrali na štadión menej populárneho Atletica. Samotný štadión sme však nemohli navštíviť kvôli príprave na koncert AC/DC, mimochodom mojej obľúbenej skupiny. Chlapci zo Striedavého prúdu mohli mať veru aj lepšie načasovanie.

Dostali sme sa aspoň do múzea Rojiblancos, ktoré bolo pomerne malé, ale napriek tomu pútavé. Jedna z vecí, ktoré ma zaujali bola absencia akejkoľvek zmienky o Kikovi, ktorý je pre mňa osobne najvýraznejšou osobnosťou Atletica od výbuchu Černobylu, teda zhruba odkedy chodím po tejto planéte. Doočíbijúce boli aj obrovské trofeje španielskej ligy z prvej polovice devätnásteho storočia. V rámci múzea majú diváci možnosť vidieť aj očakávaný nový dres Atletica pre nadchádzajúcu sezónu, ktorý je mimochodom dosť prenikavej zelenej farby.

Neporovnateľné Bernabeo

Hoci štadión a múzeum Atletica určite stojí za pozretie, v porovnaní so Santiagom Bernabeom, je to pri všetkej úcte k menej slávnejšiemu madridskému klubu, iba dedinský štadión tretej cenovej. Napriek tomu, že ani zďaleka nepatrím k fanúšikom najlepšieho klubu 20. storočia, ktorým Real nepochybne plným právom bol, musím uznať, že niečo také, ako je štadión, a predovšetkým múzeum kráľovského klubu, som v spojitosti s futbalom ešte nevidel, a nie som si istý, či niekedy uvidím.

Už samotný pohľad z vrchu na celý štadión bol viac ako dych vyrážajúci, nehovoriac o tom, ako to musí byť, keď je madridský, viac ako osemdesiattisícový kotol, zaplnený do posledného miestečka. O trávu na ihrisku sa starajú ako o národný poklad, neustále je polievaná, preto je aj číro zelená. Jednoznačne najväčším zážitkom bolo pre mňa múzeum, ktoré je plne up-to-date s dobou, v ktorej žijeme.

Početné interaktívne obrazovky, na ktorých máte možnosť prehrať si videá a prečítať články k najväčším úspechom kráľovského klubu, dávajú návštevníkom skvelý prehľad o histórii bieleho baletu. V rámci týchto obrazoviek máte možnosť kliknúť na akéhokoľvek nielen súčasného hráča Realu, ale aj z predchádzajúcich dekád, pričom ku každému jednému je prezentované krátke predstavenie aj s nejakými zaujímavosťami. Vedeli ste napríklad, že bájny Ferenc Puskás prišiel do Realu až keď mal 31 rokov? Ja teda nie.

Nahraté zvuky z tréningov, či divácke ovácie po strelení gólu, dodávajú už aj takú vysokú autentickosť celého múzea. Návštevníci Santiaga majú v rámci prehliadky možnosť vybehnúť aj na malú časť trávnika a posadiť sa na miesta určené pre trénera a celý realizačný tím. Nie nadarmo sa hovorí o horúcej trénerskej stoličke, obzvlášť v prípade Realu Madrid, pretože v priestore týchto sedačiek bolo neznesiteľne teplo, niežeby Madrid inak neprekypoval horúčavami, to rozhodne nie.

Návšteva Santiaga Bernabea bola určite vrcholom môjho výletu do Madridu, a hoci v Španielsku fandím úhlavnému nepriateľovi, Nou Camp vo mne nezanechal ani zďaleka taký silný dojem. Ešte šťastie, že v tejto sezóne to na ihrisku dojmovo, a hlavne výsledkovo, dopadlo presne v opačnom garde.

Povolanie španielskeho kouča Beniteza má samozrejme za cieľ priniesť tridsaťdva násobnému španielskemu majstrovi nejakú ďalšiu trofej, avšak tak ako veľa fanúšikov Realu, som vo voľbe nového trénera Pusiniek značne skeptický. Nič to však nemení na tom, že na základe štadióna si Real prívlastok kráľovský bez akýchkoľvek pochýb zaslúži.    

Tomáš Kolár

Tomáš Kolár

Napíš komentár