Čomu vlastne dali dobrovoľníci za Lužánkami „š(v)anci“?

03.07.2015 / Zuzana Botikova
Oslava futbalu v Brne. (photo: facebook.com/stadionzaluzankam)

Oslava futbalu v Brne. / (photo: facebook.com/stadionzaluzankam)

Kým v zostrihoch zo zahraničných futbalových líg sme zvyknutí na preplnené štadióny, u nás by sa návšteva na zápase prevyšujúca 30 tisíc divákov považovala za nemysliteľnú. Čo 30 tisíc... veď také veľké ani štadióny nemáme! Navyše tribúny slovenských štadiónov vyzerajú, ako keby ich kluby mali sústavný zákaz hrať pred domácim publikom. Proste na futbal sa u nás v posledných rokoch nechodí, a ak aj niekto chodí, tak sú to väčšinou tých pár ultras, ktorí si na zamestnávanie polície často vystačia aj v menších číslach. Nechcem tu však vynášať zjednodušujúce súdy o fanúšikoch, ale radšej trochu rozobrať ich možnú „angažovanosť“ či „aktivizmus“... proste slová, ktoré v súvislosti s futbalom majú v našom a českom kontexte väčšinou politický rozmer pravicového extrémizmu. Napriek tomu, túto jar v Brne nabrala fanúšikovská (na prvý pohľad „apolitická“) angažovanosť nevídané rozmery – v sobotu, 27. júna dostala na starý brniansky štadión Za Lužánkami asi 35 tisíc divákov. Zo sentimentu, kolektívnej pamäte a kvôli snu o novom štadióne.

Kultový štadión

Kultový štadión brnianskej Zbrojovky „Za Lužánkami“, ktorý bol svojho času najväčším štadiónom v bývalom Československu a mával tiež najväčšie návštevy v lige, hostil divákov naposledy v roku 2001. Odvtedy chátral opustený, zarastajúc bujnou vegetáciou a pripomínajúc apokalyptické obrázky, aké poznáte z ukrajinskej Pripjate, avšak relatívne blízko centra Brna. Keďže doterajšie vedenie mesta o opustený štadión nejavilo výraznejší záujem, iniciatíva prišla „zdola“. O jeho možnej obnove sa širšia verejnosť dozvedela až v polke februára tohto roku, keď sa bývalý hráč Zbrojovky Brno, Petr Švancara, objavil vo vysielaní Českej televízie v priamom vstupe zo zarasteného štadiónu oznamujúc, že chce aby sa tu konal jeho rozlúčkový zápas s kariérou. Táto reportáž pôsobila ako vtip, a nie iba kvôli Švancarovým žartom, že nejaký miestny krtko príde o svoj domov.

Petr Švancara vyzval „hercařov“, ktorí snívajú o tom, že sa „fotbal vrátí za Lužánky“ aby zobrali sekery, pílky a rýle a pomohli mu v tomto jeho sne. Aby „dali Lužánkami š(v)anci“! A že sa tých „hercařov“ v Brne a okolí našlo! Desiatky, a niekedy dokonca aj stovky dobrovoľníkov sa schádzali týždeň čo týždeň na ich „statku“, kde vyrubovali stromy, šalovali schody, natierali zábradlia a upratovali neporiadok, ktorí sa na opustenom štadióne za tie roky nazbieral. Nadšenie zo spoločného projektu zaujalo aj sponzorov, medzi nimi najmä stavebné firmy, ktoré dodávali materiál či profesionálnych betonárov, ale nalákať sa nechal aj trávnikár, ktorý sa zvykol starať o „lužáneckú pažiť“ pred 20 rokmi. Keďže v areáli nebola ani voda ani elektrika, trávnik chodili zalievať mestskí hasiči. V prestávkach sa podával guláš a pivo... Proste Za Lužánkami zavládla romantická idea kolektivity a dobrovoľnej práce „pre dobrú vec“. Túto atmosféru som cítila aj ja, keď som sa na zopár brigád vybrala s pracovnými rukavicami a odhodlaním, že nejako pomôžem... a popritom si aj s kolegom spravíme menší sociologický výskum. Nakoniec som iba pozametala pár schodov a povytŕhala trochu buriny, ale popritom mi brigádnici rozprávali o tom, prečo trávia svoje soboty (mnohí aj rovno po nočnej) na tejto ruine. Mňa však zaujímalo, že „komu tím prospějete, co?“

„Fotbal patrí za Lužánky“

V prvom rade dobrovoľníci sobotami strávenými na štadióne prospievali najmä samým sebe. Vytvorila sa medzi nimi priateľská súdržnosť, pocit kolektívnej identity, oživovali si spomienky, keď svojho času na štadióne trávili soboty na domácich zápasoch Zbrojovky. Tá vôbec nemusela hrať dobrý futbal, stačilo, že atmosféra na tribúnach bola dobrá. Zbrojovka za sto rokov svojej existencie vlastne získala iba jeden ligový titul, v roku 1978, avšak na ten sa spomína doteraz, a to najmä v súvislosti so štadiónom Za Lužánkami, kde vtedy prebiehali oslavy. Teraz tím Zbrojovky hráva na mestskom štadióne v časti Brna nazvanej Královo Pole, ktorý si fanúšikovia nikdy neosvojili. Prečo? No, v prvom rade je v inej mestskej časti, sú tam iba sektory na sedenie, a vôbec, tá akustika pri spievaní chorálov sa so starým lužáneckým štadiónom nedá porovnať. Spomínajúc chorály, aj niektoré obľúbené popevky explicitne zmieňujú kultový štadión: „Brno to je srdce Moravy - Lužánky jsou srdce Zbrojovky!“ Sú aj také, čo časom menia svoje posolstvo, a to podľa toho, v akej situácií sa lužánecký štadión práve nachádza: „Zpívám já, zpívá on, vzali nám stadion. Tam kde kdysi za Lužánky bylo Brno šampion.“ Keď však fanúšikovia vyjadrujú svoju averziu k súčasnému štadiónu v Královom Poli, tak prevláda verzia „rozbijeme stadion“, no a v posledných mesiacoch sa objavila aj „konštruktívnejšia“ variácia „postavíme stadion“.

La grande finale

Všetky práce na starom štadióne Za Lužánkami sa sústredili na jediný dátum: 27. jún 2015, na ktorý Petr Švancara ohlásil svoj exhibičný zápas. Do predaja sa dostalo 23 tisíc vstupeniek po sto ktorún, výťažok z ktorých mal ísť hlavne na charitu. Na oficiálnych plagátoch sa okrem Švancaru v pozadí objavili aj niektorí z „hlavných“ dobrovoľníkov. Na zápas sa zabezpečili atraktívni hráči, medzi ktorými boli okrem bývalých hráčov Zbrojovky aj hokejisti NHL, herci, či novozvolený brniansky primátor, ktorý celú iniciatívu Za Lužánkami osobne podporoval. Ako na správnej ľudovej zábave, sa však nezabudlo ani na pivo, klobásy, či prenosné záchody. Pred štadiónom sa predávali pamätné tričká „Kde domov můj... Za Lužánkami od roku 1953“. Na samotné spievanie národnej hymny však nedošlo. Pri výzve zaspievať hymnu na začiatok zápasu, preplnený štadión spontánne odspieval tú moravskú o vinohradoch.

Akcia, ktorú české médiá označili ako futbalovú udalosť roka, však o futbale vôbec nebola. Nikto si po skončení nebol úplne istý, ako exhibičný zápas skončil, každý však mal zážitok z plných tribún – väčšina asi pozitívny, ja dosť neurčitý (preplnený štadión stratil subtílnu romantiku dobrovoľníckych brigád)... no a keďže tribúny boli naplnené nad očakávania organizátorov, i nad počet predaných lístkov, tisícky ľudí, čo sa na štadión nedostali odišli s dosť negatívnym zážitkom.

Ohlasy na celú túto iniciatívu však ešte celkom neutíchli ani niekoľko dní po jej oficiálnom vyvrcholení. Petr Švancara už síce musel vrátiť mestu kľúče od zvereného štadiónu, v reklamách však vyzýva podpísať petíciu na výstavbu nového štadiónu Za Lužánkami. Dobrovoľníci, ktorí strávili tri mesiace opravovaním ruiny, toto pokračovanie iniciatívy tiež podporujú. Ich sentiment sa totiž neviaže ani tak k tomu rozpadnutému štadiónu, ako k samotnému priestoru Za Lužánkami, kam „fotbal prostě patří“. No a ozvali sa aj hlasy z mimo futbalového prostredia, ktoré sa obávajú, že oživenie futbalového sentimentu Za Lužánkami oživí aj sentimenty extrémistických fanúšikov, ktorí si budú chodiť „vybíjať“ svoje vášne na nezávislých kultúrnych podnikoch, či kaviarňach, tak ako to bolo počiatkom 90tych rokov. Náznak tu už totiž po exhibičnom zápase, i po nedávnej proti-imigračnej demonštrácií, bol. Tiež existuje „hrozba“, že výstavby nového štadióna sa chytia rozpínaví developeri, ktorým pôjde najmä o zisky, a nie o ľudovosť akcie.

To že príbeh brnianskeho štadiónu bude pokračovať, je už jasné. Čomu dali dobrovoľníci za Lužánkami vlastne „š(v)anci“ sa však ešte nevie.    

Zuzana Botikova

Zuzana Botikova

Napíš komentár