Na pláži v podunajskej Ibize

07.07.2015 / Martin Petro
Majstri! (photo: Facebook.com/BeachSoccer)

Majstri! / (photo: Facebook.com/BeachSoccer)

Ak je to skutočná a nepredstieraná láska, tak je ti je jedno, či to robíš na tráve, na parketách, na betóne, alebo na piesku. Toto, čo ste práve prečítali nebol výtlk z lyricsov Majkla Sprajta; dobrodruha, čo dá dole siedmimi ranami jednu muchu kvôli zanedbanému sluchu. Bol to úvod k beletrizovanej reportáži o jednej krásnej víkendovej ceste za zlatými medailami.

Na pláži

Urobiť si originál ihrisko na plážový futbal nie je len tak, že poď sem klobáska, zjem ťa. Potrebujete kvalitný piesok (nie taký, do ktorého to robia mačky) a potrebujete ho veľa, ak chcete mať ihrisko s oficiálnymi rozmermi, na ktorom to robia borci z Eurosportu. Aj bránky majú svoju presnú výšku, šírku, váhu, farbu a pocity – tie takisto potrebujete originál a nie také, čo v noci prenesiete z najbližšieho školského dvoru. 

Na Slovensku sa to podarilo iba v dvoch mestách a - čuduj sa svete - ani jedno z nich nie je Bratislava. Jedno je Zvolen, srco Európy a druhé je Senec, podunajská Ibiza. A práve v najznámejšom party bagrovisku na Slovensku sa cez víkend konali polootvorené majstrovstvá krajiny v plážovom futbale. Bol som pri tom, pretože veta s poradovým číslom jedna je pravdivá.

Rehab klinik na kolene

Mužstvo sme poskladali, ako sa hovorí, na kolene. Celú sobotu nám trvalo, kým sme si zapamätali, kto sa ako volá. Naša družina dostala názov Rehab klinik a keby som bol poetický, napíšem, že preto, lebo sme všetci zdravo závislí od futbalu, výziev, úspechov a lásky. V skutočnosti je to názov fyzioteraupetickej kliniky, kam si náš kapitán chodí liečiť zlomeniny sebavedomia a tak trochu dúfal, že keď im urobí reklamu, tak prispejú na štartovné. Márne. 

Keď už sme pri ňom, rovno ho ako prvého predstavím. Celé to spískal Duško „Evangelista“ Vangel, hráč, ktorý nikdy nepreváha príležitosť pokúsiť sa nasadiť súperovmu útočníkovi jasličky dva metre pred vlastnou bránou. Áno, aj na piesku.

Svätyňu dal strážiť Robkovi „Robokopovi“ Maglenovi, chalankovi, ktorý si poslanie brankár môže pokojne vytetovať do občianskeho. Pozbieral mediale už ako futbalový, futsalový, hádzanársky aj hokejbalový golmanko. Do vitríny mu chýbal už len piesok.

Marek „Leny“ Lenčéš plnil rolu celoplošne explozívneho ľaváčika - na turnaji stanovil nový paneurópsky rekord v počte nastrelených brvien spoza polovice. Tomáš „Alaba“ Bočkay bol našim večne usmiatym drahokamom s kakaovo-nutelovou pokožkou, ktorý po pieskovisku lietal ako Ježiš po rozliatom víne.

Rišo „Nemý“ Pilný bol motorovou myšou stredu našej zálohy, aspoň teda v tých výnimočných momentoch, kedy naša záloha existovala. Filip „Jugovič“ Jahič bol hlavným zaklínačom piesočných dún – pri svojich megadôležitých góloch dokázal tento naturalizovaný Srb vždy využiť zradný odskok ihriska. Zdatne mu v útoku druhéhej formácie sekundoval Mišo „Teambuilder“ Juházy, ktorý držal mužstvo pokope tým, že aspoň na jeden víkend prestal byť rasista.

Na ortodoxnú stopérsku pozíciu sme postavili Erika „Mlynček na mäso“ Melkusa, ktorý vo svojom slovníku nemá pojem ´prehratý hlavičkový súboj´. Celý turnaj čistil pokutové územie od odpadových vôd a pri svojich konštruktívnych odkopoch vždy ideálne našiel pozične hrajúce senecké jazero. Ôsmy do partie som bol ja – o mne asi iba toľko, že mi trvalo asi päť minút, kým som zistil, ako napíšem na začiatok tejto vety kapitálne Ô.

Veni, vidi,...

Skupinou sme prešli asi ako nôž tri dni starým krajcom chleba - maslom natretým. V prvom zápase sme nadelili súperovi kanára, keď nám vyšlo všetko, na čo sme siahli. Tri spektakulárne voleje z tohto maču chodia po polnoci v slučke na TA3 bez komentára.

V ďalšom zápase sme vyhoreli ako grécke dlhopisy. Nepremenili sme nepremeniteľné, prehrali sme 0-1 a dostali tak prepotrebnú facku v správny čas. Uvedomili sme si po nej, čo potrebujeme urobiť pre úspech – nájsť stánok so sladkou ľadovou triešťou. V areáli sme ho našli na druhý pokus, volal sa „Mrťe drťe“ a mali tam šesť rôznych ovocných príchutí.

V treťom zápase proti favorizovanému súperovi sa tento taktický manéver nádherne prejavil. Energiu z triešte sme využili v dramatickej poslednej päťminútovke, keď sme otočili na konečných 4-3. Údajne celkom pomohla aj výstavná rana do šibenice z pera autora tohto článku.

V ďalších dvoch zápasoch išlo o povinnú jazdu. V exhibičnom tempe sme súperom nasúkali 14 gólov a ani raz neinkasovali. Posledný zápas bol súboj o postup z prvého miesta hrajúci sa vo futbalovom čase 20:30. Vedenie 2-0 sme stratili chybami lacnými ako drachma a skončili tretí v skupine.

Na druhý deň sa hralo o všetko. Kto prehrá, ide domov. Domáci Senčania, ktorých sme si vzali vo štvrťfinále na svedomie, to našťastie domov nemali ďaleko. Postúpili sme však až po penaltovej dráme, akú by nenapísal ani Golonka. Pipovej rozhodujúcej penalte pomohol piesočný výmoľ.   

Semifinálový zápas bol reprízou skupinového derby zo sobotnej večernej seansy. Hovorí sa, že dvakrát do toho istého lajna nestúpiš, no my sa starými tibetskými porekadlami neriadime a preto sme s rovnakým súperom opäť prešustrovali dvojgólový náskok. Vykúpenie prišlo 14 sekúnd pred koncom, keď k nám bol pri poslednej ďalekonosnej strele zápasu znovu naklonený Boh piesku, veľký Ebbe Sand. 3-2 a postup vo vačku treniek bez vreciek.

Finále bolo ozdobou turnaja. Štyri pekné góly, ďalšie skvelé zákroky a mnoho pekných plážových momentov. Naša výhra 3-1 bola podľa neobjektívnych divákov zaslúžená. Prebrali sme si dohromady tri trofeje: za prvé miesto, za najlepšieho brankára a za najlepšieho strelca - dosť materiálu na štvrťroka smradľavej samochvály.

Inými slovami: veni, vidi, vici.

Z turnaja si nesieme krásne spomienky, popáleniny druhého stupňa na vnútornej strane prstov (true story; dva dni vkuse sa hralo v 38-stupňovom pařáku na pieskovisku, na ktorom by sa dalo urobiť volské oko welldone), vyvrtnuté kolená, dislokované lopatky, prasknutý ukazovák na nohe, syndróm dráždivého oka a pocit, že to stálo za to. Ďakujeme našim krajším polovičkám za neúnavnú podporu z tribún.

Záverom hádam len toľko, že to bola naozaj prvotriedne zorganizovaná kompetícia (vďaka všetkým, ktorý sa na nej podieľali) a takých Slovensko potrebuje čo najviac, aby bolo v týchto krízových časoch jednoliate. Staré záhorácke príslovie hovorí, že: „Šport nás tmelí, zatiaľ čo nafta Gbely.“

Senec síce nie je na Záhorí, ale aj tak je to krásne miesto.      

          

Martin Petro

Martin Petro

Napíš komentár