Jim Clark, tichý gentleman (I.)

12.03.2016 / Branislav Ježík
Jim Clark na VC Afriky na okruhu Kyalami v prvý deň roku 1968. (photo: SITA/AP Photo)

Jim Clark na VC Afriky na okruhu Kyalami v prvý deň roku 1968. / (photo: SITA/AP Photo)

Porovnávať jazdcov formuly 1 naprieč históriou je vcelku ošemetná záležitosť. Či je to už kvôli technike, ktorá bola až donedávna oveľa viac poruchovejšia, alebo počtu samotných pretekov. Veď napríklad v úvodnom ročníku sa odjazdila len tretina veľkých cien v porovnaní z tohtoročným kalendárom. Nehovoriac o získaných bodoch, keď systém zavedený v roku 2010 úplne rozvrátil všetky historické štatistiky.

Zabudnutý majster

Ak by sme na takurcitee.sk zorganizovali anketu o najlepšieho jazdca v histórii, pravdepodobne by sa vo finále stretol Ayrton Senna s Michaelom Schumacherom. Jeden charizmatický jazdec ochotný pre víťazstvo obetovať čokoľvek a druhý držiteľ väčšiny rekordných zápisov, ktorý sa nie raz nebál ísť až za hranicu pravidiel. Práve týchto pilotov si ľudia pamätajú najviac, pretože sú to najvýraznejšie osobnosti posledných troch dekád. Ale ak sa pohráme s aritmetikou a pozrieme sa na štatistiky nie cez optiku absolútnych čísiel, ale z pohľadu ich pomeru k odjazdeným pretekom, začnú sa nám objavovať v popredí úplne iní jazdci. V prvej trojici by sme v najdôležitejších ukazovateľoch (víťazné kvalifikácie, najrýchlejšie kolá, víťazstvá) vždy našli Jima Clarka. Škóta, od ktorého narodenia práve v prvý marcový piatok uplynulo 80 rokov. Jazdca, ktorého už na začiatku kariéry dobová tlač označila za lepšieho ako Juana Manuela Fangia a rýchlejšieho ako Stirlinga Mossa. Napriek týmto úspechom je dnes takmer zabudnutým majstrom svojej doby. Možno je to aj pre jeho skromnosť, ktorá sa už nehodí do dnešného korporátneho sveta. Mimo svoj kokpit bol totiž Jim nerozhodný a zábudlivý.

Milovaný

Zaujímavé je, že Clark nikdy nesníval o pretekárskej kariére, nieto ešte o tom, že sa raz stane najlepším na svete v športe, ktorému sa tento farmársky chlapec začal venovať ako svojmu hobby. Keď si tento šport vybral daň v podobe jeho života, pretekársky svet smútil nad stratou jedného zo svojich najobľúbenejších majstrov, skromným škótskym jazdeckým géniom, ktorého jeho čestnosť, poctivosť, bezúhonnosť a obdivuhodné ľudské kvality spravili populárnym nielen u fanúšikov, ale aj u svojich súperov. Takmer neporaziteľný v aute. Brilantný za mokra. Odmietal sa vzdať aj v naoko beznádejných situáciách. Vďaka svojej jedinečnej kombinácii reflexov, inštinktov a v neposlednom rade aj kondícii bol schopný dostať zo svojho Lotusu výsledky, aké by iní jazdci jeho éry nikdy nedosiahli. Pre tento jeho prirodzený talent ho mali v úcte všetci jazdci, ktorí sa s ním stretli na trati. Ale keď z auta vystúpil zdalo sa, ako by to bol niekto úplne iný: zraniteľný a naoko neochotný tichý hrdina. Napriek tomu ho verejnosť milovala ako plachého víťaza, ktorý sa vyhýbal výslniu popularity. Dokonca aj potom, ako sa stal hviezdou v Amerike, keď vyhral slávne preteky v Indianapolise.

Perfekcionista

Niektorí tvrdia, že nenávidel tlačové konferencie, pretože bol viditeľne nesvoj pri verejných vystúpeniach. Nikdy sa netajil svojou averziou voči bulvárnym novinárom, ale nebola to len obvyklá póza. Pravdou je, že dokázal nadšene diskutovať s mužmi od pera, pokiaľ videl, že sú to odborníci vo svojej profesii. Clarkov vzťah s týmito médiami bol preto všeobecne srdečný. Bol vášnivým čitateľom všetkého, čo o ňom bolo napísané. Motoristický novinár David Benson spomína na Clarka ako na neuveriteľného pedanta: „Keď som vo svojom stĺpčeku napísal, že prešiel zákrutou v rýchlosti 150 míľ za hodinu a Jim vedel, že to bolo 149 míľ za hodinu, neváhal mi zavolať a spýtať sa ma, či môžem údaj opraviť. Neskôr každá stránka, ktorú som napísal musela mať predtým, ako som článok poslal do novín, jeho podpis. Bol neuveriteľný.“ Nakoniec Clark si dobre uvedomoval, že má tento podľa neho „staromódny zvyk“ všetko opravovať a vylepšovať. Svoje názory na novinárov potom vyjadril aj vo svojej autobiografii Jim Clark at the Wheel, v ktorej im venoval takmer celú kapitolu. Nakoniec to bol on, kto v priebehu roka 1963 inicioval tlačové konferencie s novinármi po pretekoch v podobe, v akej ich teraz všetci považujeme za samozrejmosť.

Mladý športovec

James Clark, junior ako znie jeho oficiálne meno, vyrastal spolu so svojimi štyrmi sestrami medzi pokojne sa pasúcimi ovcami na farme Edmington Mains v škótskom grófstve Berwick blízko hraníc z Anglickom, kam sa jeho rodina presťahovala po jeho šiestych narodeninách. Keď mal jedenásť, otec mu dovolil popreháňať po rozľahlých pozemkoch rodinnej farmy starého Austina. To bol jeho prvý dotyk s automobilom. Odtiaľto sa vo svojich trinástich vydal študovať do súkromných škôl Clifton Hall a Loretto neďaleko Edinburghu. Tu najskôr začal hrávať kriket a neskôr sa stal výborným hráčom hokeja. Ale čoraz viac ho začali zaujímať automobilové preteky o ktorých sa dočítal v knihách a časopisoch. Po štúdiách sa v sedemnástich vrátil domov, začal farmárčiť na rodinnej farme. Spravil si vodičský preukaz a na presun po rozľahlých pozemkoch farmy si kúpil Sunbeam Talbot.

Mizerný navigátor

Na jeho kariéru mali zásadný vplyv dvaja muži. Keď mal dvadsať, jeden z miestnych majiteľov garáží ho pozval na lokálne preteky na severe Škótska v Crimonde. Ten chlapík sa volal Ian Scott-Watson a okrem toho, že to bol Clarkov dobrý priateľ, bol aj relyový pretekár. Jim mu občas potajme robil navigátora, na čo dodnes Scott-Watson s úsmevom spomína: „Boli sme na rely na severe Škótska a Jimmy mi robil navigátora. Pravdupovediac, bol to mizerný navigátor. Nemal vôbec zmysel pre smer a celkový cit pre navigovanie. Keď sme zastavili za jedným z kontrolných bodov, pozrel som sa na neho a videl som ho schúleného pod prístrojovou doskou v obave, že nabúrame. Vystúpil z auta a jediný spôsob, ako ho presvedčiť, aby si nasadol späť, bolo nechať ho šoférovať.“ Práve vtedy si prvýkrát všimol Clarkove záblesky jazdeckej geniality.

Prvé preteky

Clark ani netušil, že bude pretekať. Do Crimondu prišiel totiž len podporiť svojho priateľa. Od svojej rodiny mal vyslovený zákaz sadnúť si za volant pretekárskeho vozidla. Scott-Watson sa osobne zaručil za to, že Jim sa bude zúčastňovať pretekov len ako divák a sem tam pomôže mechanikom. Ian si aj teraz, podobne ako predtým, keď spolu jazdili rely, myslel, že sú dostatočne ďaleko od Jimovej farmy, aby sa to mohli dozvedieť jeho rodičia. Ponúkol mu teda na dvadsať minút na tréning svoju limuzínu DKW F91. V nej bol Jim o tri sekundy rýchlejší ako Ian a tak ho prehovoril, aby to skúsil v pretekoch namiesto neho. Písal sa 16. jún 1956 a Jim skončil so slabučkým trojvalcovým dvojtaktom s objemom necelého litra beznádejne posledný. Boli to Clarkove prvé oficiálne preteky. Mimochodom okolo trate bolo v úlohe divákov aj niekoľko Jimových bratrancov a tak Ian Scott-Watson rýchlo upadol u rodiny Clarkovcov do nemilosti. Jim napriek tomu začal jazdiť od septembra nasledujúceho roku v lokálnych rely a v pretekoch do vrchu za miestny tím Border Reivers, ktorý založil Scott-Watson. Ten sa stal jeho radcom, podporovateľom a manažérom. Pre rok 1958 mu zakúpil Jaguar D-type, za čo sa mu Clark odvďačil prvým miestom v dvanástich z dvadsiatich pretekov. V nasledujúcom roku sa Clark objavil s Lotusom Elite na dvadsaťštyrihodinovke v Le Mans, kde skončil druhý vo svojej kategórii a celkovo desiaty. Okrem toho vyhral slávne preteky do vrchu Bo'ness Hill Climb.

Rýchly ako blesk

Potom 26. decembra 1958 prišlo k ďalšiemu osudovému stretnutiu. V ten deň sa konali krátke desaťkolové preteky automobilov GT na anglickom okruhu Brands Hatch. Clark tu síce skončil na Lotuse Elite druhý, ale víťazom pretekov bol majiteľ Lotusu Colin Chapman. Geniálny konštruktér si hneď všimol Škótov talent. Spolu so Scottom-Watsonom bol pozvaný na testy tímu Lotus , ktoré sa tu mali uskutočniť o pár dní. Navyše Clarkov manažér chcel od majiteľa Lotusu kúpiť pre Jima a tím Border Reivers monopost formuly 2. Na tradičnom anglickom okruhu mal Clark odjazdiť desať kôl, aby si vyskúšal jednosedadlové auto, ktoré nikdy predtým neriadil. Po piatich kolách bol rýchlejší ako Chapmanovi jazdci formuly 1 Graham Hill, Innes Ireland a Cliff Allison, ktorí v ten deň testovali tiež. Ian Scott-Watson na túto príhodu opäť spomína: „Stáli sme v boxovej uličke so stopkami v rukách. Chapman sa na mňa pozrel a povedal: Ako to, že som o ňom doteraz nevedel? Odpovedal som mu, že Jim minulý rok jazdil na Jaguári D-type a teda vie ako sa šoférujú autá rýchlejšie, ako toto. Chapman zbledol od zlosti a stiahol Clarka po piatich kolách do boxov, pretože si myslel, že sa zabije.“ Dohoda ale znela na desať kôl a tak Scott-Watson prehovoril šéfa Lotusu, aby Jimovi dal otestovať aspoň nový športový automobil Lotus Elite. Chapman súhlasil a po testoch mal Clark úsmev od ucha k uchu: „Toto auto je oveľa lepšie ako monopost.“ Takto sa začal vzťah medzi majiteľom Lotusu a Jimom Clarkom, ktorý z neho nakoniec spravil jedného z najlepších jazdcov sveta formuly 1.

Nepodarený debut

Aby sa do nej dostal, potreboval zmluvu s niektorým z tímov v F1. Šťastie skúšal aj s tímom Aston Martin, s ktorým sa plánoval dostať do najvyššej motoristickej kategórie. Na konci roka 1959 podpísal s automobilkou zmluvu, tá sa však dostala do finančných problémov a z jej vstupu do formuly 1 nebolo nič. Aj tak však s jej autom DBR1 skončil v roku 1960 v LeMans na celkovom treťom mieste.

Výsledky Škóta, ktorý doslova lietal po okruhoch, spravili na Colina Chapmana dostatočný dojem. V tíme F1 však pre neho zatiaľ nemal miesto a tak si Jim Clark musel vystačiť s monopostom pre novozaloženú formulu Junior. V marci 1960 sa konali prvé preteky a víťazom sa stal kto iný ako Clark. Debut v F1 nenechal na seba dlho čakať. 6. júna 1960 bola na programe Veľká cena v holandskom Zandvoorte. Chapman ponúkol Clarkovi miesto v kokpite Lotusu 18 uvoľnené po Johnovi Surteesovi, ktorý dal vtedy prednosť motocyklovým pretekom na ostrove Man. Debut v kráľovnej motoršportu sa však pre neho skončili po 42 odjazdených okruhoch, keď musel odstaviť auto s poruchou prevodovky. Odvtedy sa už nikdy neobjavil v inom monoposte, ako v tom, ktorý niesol značku Lotus. Prvé body prišli hneď v nasledujúcich pretekoch v Belgickom Spa, ktoré Clark dokončil na piatom mieste. Veľmi ho to však neuspokojilo. Jim bol perfekcionista a nech sa zaujímal o čokoľvek, vždy sa snažil prísť na koreň problému. V piatych pretekoch dosiahol svoje prvé pódium za tretie miesto vo Veľkej cene Portugalska a celkovo skončil vo svojej prvej nekompletnej sezóne v F1 na desiatom mieste. Paralelne s tým jazdil aj vo formule Junior, kde dobyl svoj prvý titul.

Až na vrchol

Potom ho už čakalo sedem ďalších sezón a ôsma začatá víťazstvom, ktorú nikdy nedokončil. Jeho štatistiky sú dodnes impozantné. V prvej polovici 60. rokov dominoval pretekom spôsobom, ktorý sa dá porovnať snáď len s kraľovaním Michaela Schumachera vo Ferrari, či Sebastiana Vettela v prvej polovici nášho desaťročia. Odjazdil 72 pretekov, v ktorých zvíťazil takmer v každej druhej kvalifikácii a v každých tretích pretekoch. Dvakrát sa stal majstrom sveta. Jeho štatistiky mohli byť ešte lepšie, nebyť toho, že jeho Lotus trpel častými poruchami. Za všetky stačí spomenúť dve najznámejšie: únik oleja v posledných pretekoch na okruhu v Prince George v Juhoafrickej republike v roku 1962 ho pripravil už o takmer istý titul. Pred svojim rivalom v boji o titul Grahamom Hillom mal dvadsať kôl pred koncom náskok trinásť sekúnd. O dva roky neskôr mu v Mexiku k titulu chýbal len krôčik. Sedem kôl pred koncom ale začal motor Climax za jeho chrbtom strácať olej. V predposlednom kole Clark stále viedol pole jazdcov na prvom mieste, keď sa zrazu jeho motor rozhodol, že to definitívne vzdá. Titul mu pretiekol doslova medzi prstami.

O pokračovaní príbehu velikána formuly 1, ale aj o spomienkach jeho priateľov, spolupracovníkov a jazdeckých kolegov, si budete môcť prečítať v druhej časti na stránkach takurcitee.sk.

Branislav Ježík

Branislav Ježík

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2016. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár