Jim Clark, tichý gentleman (II.)

13.03.2016 / Branislav Ježík
Jediná použiteľná fotografia Jima Clarka, legendy formule 1. (photo: SITA/AP Photo)

Jediná použiteľná fotografia Jima Clarka, legendy formule 1. / (photo: SITA/AP Photo)

Ak vás zaujal príbeh jazdca, ktorého už na začiatku kariéry dobová tlač označila za lepšieho ako Juana Manuela Fangia a rýchlejšieho ako Stirlinga Mossa a napriek svojím úspechom je dnes takmer zabudnutým majstrom kráľovnej motoršportu, máme pre vás aj druhú časť jeho príbehu.  Dnes sa budeme snažiť prostredníctvom spomienok jeho priateľov, spolupracovníkov a jazdeckých kolegov nájsť odpoveď na otázku, čo robilo jedného z najväčších jazdcov všetkých čias Jima Clarka takým výnimočným oproti ostatným jazdcom.

Jim a Colin

Clark strávil celú svoju kariéru v F1 v tíme Colina Chapmana. Od chvíle ako sa dali dokopy, si boli spolu blízki ako bratia. Chapman veľmi obdivoval jeho úprimnosť, pokoru a rýdzu osobnosť. Často spomínal, že Clark naňho zapôsobil nielen ako jazdec, ale aj ako ľudská bytosť. Jim nemal vyvinuté technické myslenie a spoliehal sa na Chapmana, ktorý vedel transformovať jeho pripomienky do technických riešení. Dokonca aj keď auto nebolo v poriadku, Clarkovi jeho prirodzený talent umožnil obísť niektoré jeho nedostatky a nachádzať často netušený potenciál monopostu. Aj preto Chapman často hovoril, že nemal tušenie, odkiaľ sa berie jeho rýchlosť. Andrew Ferguson, manažér Lotusu v  60. rokoch hovorieval, že aj Jim bol úplne uchvátený Chapmanom. „Všetci v tíme nasledovali Chapmana a rovnako tak aj Jim“, povedal. „Jim a Colin v hoteloch veľmi dlho spolu spávali v dvojlôžkovej izbe. Skúste si to predstaviť. Majiteľ tímu zdieľa spoločný priestor so svojim pilotom číslo jedna. To by sa dnes už nemohlo stať. Colin sa vždy veľmi zaujímal o svojich ľudí. Vždy po večierke si v hoteli prešiel všetky izby, aby sa uistil, že sú všetci v posteli. V Indy vždy mával kľúče od všetkých našich izieb, aby mohol kedykoľvek prísť. A Jim tam bol vždy s ním. Keď sme prišli do Colinovej izby na rannú poradu, Jim bol práve v kúpeľni a holil sa. Napriek tomu sa obaja navzájom prekrikovali, aby nám všetkým rozdali pokyny. Bolo to neuveriteľné. Úplne neuveriteľné. "

Nie len F1

Jim Clark jazdil v ére, keď pretekárski jazdci ešte nezarábali také veľké peniaze, ako dnes. Preto nebolo ničím nezvyčajným, keď sa jazdci zúčastňovali aj na pretekoch iných sérií, alebo nemajstrovských pretekoch formuly 1. Jeho schopnosť vyhrávať so všetkým, čo má štyri kolesá bola povestná. Sám k tomu povedal: „Ak dnes dobre šoférujem, verím, že je to preto, lebo sa zúčastňujem toľkých pretekov, vďaka čomu som schopný udržať si špičkovú formu ...“ S formulou 1 vyhral 19 pretekov, ktoré neboli súčasťou svetového šampionátu. Svoju najlepšiu sezónu zažil v roku 1965. Okrem testov formuly 1, sa v tom roku Clark zúčastnil v 59 rôznych motoristických  podujatiach. A to si toho roku dovolil vynechať Veľkú cenu Monaka. Odskočil si totiž do USA. Tu len tak mimochodom na tretí pokus vyhral ako prvý pilot formuly 1 slávne preteky 500 míľ v Indianapolis. Zaujímavé na tom bolo, že monopost Lotus 38 s motorom umiestneným za jazdcom bol prvým, ktorému sa to v takejto konfigurácii v Indianapolise podarilo. Vo vedení vtedy strávil 190 kôl z celkových 200... Na druhom mieste tu skončil aj v rokoch 1963 a 1966. Medzi rokmi 1964-66 do 500 míľových pretekov neštartoval horšie ako z druhého miesta, čo bol najlepší výsledok spomedzi všetkých, ktorí tu jazdili v 60. rokoch. Dodnes je jediným jazdcom, ktorý v jednom roku získal titul majstra sveta F1 a zároveň vavríny z Indianapolisu.

 

Peniaze

Clark nenávidel všetok ten humbug, ktorý vládol v Indy už v 60. rokoch. Vadil mu hlavne spôsob, keď sa úplne cudzí ľudia k nemu správali, ako by ho poznali osobne. „Nenávidel to ich čauko Jimmy, rád ťa vidím“, povedala o ňom jeho vtedajšia priateľka Sally Stokesová. „Stále mi hovoril: Ale veď oni ma vôbec nepoznajú a pravdepodobne ani nikdy nebudú!“ Napriek tomu mal rád 500 míľové preteky. "Miloval ako tam všetko fungovalo“, pokračuje Stokesová. „Nenávidel tú pretvárku okolo, ale miloval jazdu na ovále v Indianapolis.“ A pre ľudí z USAC (amerického autoklubu) bol poloboh. Aj po rokoch stále s láskou naňho spomínali: „Jimmy bol vždy úprimný. Nerobilo mu problém povedať o pretekoch v starej tehelni, že v každom kole, ktoré strávil na čele pretekov, videl znaky dolára pred svojimi očami.“ Ako hviezda prvej veľkosti Jim nemal nikdy problémy s peniazmi – napriek tomu bol opatrný vo výdavkoch. „Extrémne opatrný“, povedal Andrew Ferguson. „Jim a Graham Hill šli na preteky do Riverside a keď sa Jim vrátil, povedal: Ostal som úplne v šoku. Myslím, že Graham Hill je blázon. Po pretekoch sme sa rozhodli ísť do Las Vegas užiť si trochu hazardu. A viete, koľko mal Graham vo vrecku peňazí? Tisíc dolárov! Jeden tisíc dolárov!“ „No a koľko si prehral ty?“, spýtal sa Clarka Ferguson. „Nebolo to veľa“, povedal. „Vo vrecku som mal len desať dolárov, aby som si bol istý, že neminiem ani penny naviac.“

Introvert

Ale čo robilo Jima Clarka oproti iným jazdcom takým osobitým? Nebola to len jeho vrodená zručnosť za volantom, ktorá ho povýšila na jednu úroveň s najväčšími jazdcami histórie. Nad tým všetkým vyžaruje šarm a džentlmenské správanie, ktoré odrážajú jeho výchovu. Mnohí ho považovali za plachého, ale slovo rezervovaný lepšie vystihuje jeho pravú povahu. Vedel sa uvoľniť v spoločnosti ľudí, s ktorými sa cítil pohodlne. Pri nich sa naozaj otvoril. Nikdy si nevedel vysvetliť svoj obrovský talent a často bol kvôli tomu zmätený. Sir Jackie Stewart raz povedal: „Jim mal zrejme problém pochopiť, prečo ostatní vodiči neboli tak rýchli ako on sám.“ Ale napriek tomu, že nepochybne rád predvádzal svoje schopnosti v aute, nikdy sa neznížil k pozérstvu, alebo vychvaľovaniu. Lepšie ako väčšina ostatných poznal Clarka jeho životopisec Graham Gauld. „Nemyslím si, že Jimmy mal nejaké nedostatky. Mal úžasnú schopnosť prispôsobiť sa. Myslím, že to bolo asi jeho najväčšie tajomstvo. Nikdy by som nepovedal, že to bola slabosť.“ Hoci bol obdivovaný a populárny aj medzi svojimi jazdeckými kolegami, nikto z nich ho dobre nepoznal. Jeho súčasníci a krajania Graham Hill a Jackie Stewart, obaja sebavedomí extroverti, boli presným opakom Clarka. Sally Stokesová, ktorá sa stala Jimovou priateľkou v čase zisku jeho prvého majstrovského titulu, stále s láskou spomína na jeho jemnú povahu: „Jim sa nikdy nedokázal predať ako to neskôr spravil Jackie (Stewart). Jeho charakter bol úplne iný. Bol tichý, mal zdržanlivejší charakter. Bol to gentleman na trati. Ale bol to on, ktorý sa začal zaujímať o bezpečnosť ostatných ľudí na pretekoch.“

Vždy sám sebou

Alec Maskell bol inžinierom pre pneumatiky z firmy Dunlop, ktorá veľmi úzko spolupracovala s Clarkom v rokoch 1960-65. Obaja pochádzali z farmárskych rodín a okamžite sa stali blízkymi priateľmi. „Viete, keď som o tom premýšľal“, povedal Alec „jednoducho si neviem predstaviť Jima, keby sa zúčastnil dnešných pretekov. Bol to taký zvláštny typ človeka. Na jednej strane bol úžasne nadaný, na druhej strane bol taký poctivec - jeho osobnosť a charakter sa nikdy nemenili, dokonca ani keď bol úspešným jazdcom. Spomínam si ako začiatkom roka 1968, keď sa Dunlop rozhodol vrátiť do F1, Jim skúšal naše pneumatiky v prvých pretekoch Tasmánskej série v Pukekohe. Aj napriek tomu, že s nimi odjazdil len jedny preteky, prišiel za našimi chlapcami a dal im fľašu šampanského. Nikto iný ako on by to nespravil.“ Povaha človeka sa prejaví skôr vtedy, keď čelí nepriazni osudu ako keď si užíva úspech. Aj keď triumfoval, ostal Jim Clark gentlemanom; keď sa však karta osudu otočila, na jeho vyrovnanosť to nemalo žiadny vplyv. Stále ostával nohami pevne na zemi. Sláva mu jednoducho nestúpla do hlavy. Clark ostal vždy v kontakte so svojimi priateľmi, ktorí ho podporovali na začiatku kariéry. Jeho srdce stále patrilo rodinnej farme. Na nej si Jim užíval život aj počas svojej aktívnej kariéry. Vždy sa tam rád vracal, čerpal tu energiu pre ďalšie súboje na štyroch kolesách. Jim Clark sa nikdy neoženil, ale zveril sa svojej priateľke, že by sa raz chcel usadiť a mať vlastnú rodinu na farme v Škótsku. Úmyselne uzatváral zmluvy len na jeden rok, aby mohol zo športu slobodne odísť, vtedy keď bude chcieť.

Cit pre auto

Graham Gauld sa dotkol aj témy Clarka a automobilov: „Nemal technické myslenie. Áno, keď bol v polovici 50. rokov vypomáhať Ianovi Scottovi-Watsonovi tak mu len leštil auto. Ale vedel prísť na podstatu veci, popísať technikom problém a to je dôvod, prečo bol taký dobrý v podpriemerných autách. To je ďalší znak skutočného šampióna. Mal schopnosť interpretovať, čo auto robí. Pre Colina Chapmana bolo potom oveľa jednoduchšie zmeniť konštrukciu auta. Jimmymu stačilo povedať, že predná časť auta potrebuje väčšiu priľnavosť, a potom navrhol, ako to najlepšie urobiť. Jeho technické schopnosti a cit pre to, čo auto potrebuje boli fenomenálne. Bolo to zvláštne. Jedinečné.“ Gauld pokračoval vo svojich spomienkach ďalej: „Hneď vedel, keď niečo nebolo v poriadku. Raz povedal, že cíti ľahké chvenie v zadnej časti. Auto sme odtiahli do garáže, ale nič sme nenašli. On ale trval na tom, že niečo nie je v poriadku. Až neskôr sme objavili prasknuté ložisko kolesa.“ Niektorí tvrdili, že nebol dobrým testovacím jazdcom, pretože sa prispôsobil autu aj s jeho chybami a vždy z neho dostal to najlepšie. Auto potom vyzeralo rýchlejšie ako v skutočnosti naozaj bolo.

Často je porovnávaný s Ayrtonom Sennom. Možno je to preto, že Brazílčan prekonal jeho rekord v počte vyhratých kvalifikácií na konci 80. rokov. A možno je to aj tým, že obaja obetovali pre svoju vášeň to najcennejšie. Tí, ktorí ho poznali lepšie však porovnávajú jeho jazdecký štýl skôr s Alainom Prostom, či Fernandom Alonsom. Podobne ako oni, aj Clark dokázal z auta dostať maximum a niekedy aj niečo naviac. Zároveň rešpektoval svojich rivalov a vždy im nechal dostatok miesta na vzájomné súboje. Ale popri tom bol aj opatrný a nikdy nešiel do zbytočného rizika. Jeho jazda síce vyzerala majestátne, ale nikdy nepôsobila vzrušujúco. Na svedomí to mala, podobne ako u Prosta nehoda, ktorá sa stala na začiatku jeho kariéry v F1. Na Veľkej cene Talianska v roku 1961 sa pri nájazde do zákruty Parabolica dotklo koleso jeho auta s kolesom Ferrari Volfganga von Tripsa bojujúceho o titul. A zatiaľ, čo jeho Lotus sa len roztočil v hodinách, červený monopost vyletel medzi divákov a štrnásť z nich vrátane von Tripsa zabil. Hneď po pretekoch sa naňho vrhla talianska tlač, ktorá ho takmer obvinila z vraždy. Polícia dala okamžite zabaviť obidve autá a keď Clark odlietal z Talianska bol psychicky úplne na dne. Jeho priateľka Sally Stokesová s ním telefonovala krátko pred pretekmi: „Jim rozprával niečo o tom, že skonči s pretekaním. Ani neviem, čo som mu odpovedala, ale potom dodal: Čo keby som umrel? Čo ak stratím život na trati? Bola som prekvapená a zároveň ma to vzalo, pretože nikdy predtým o niečom takom nehovoril. A mňa potom napadlo, či náhodou práve vtedy neuvažoval o ukončení kariéry.“ Clark bol skutočne po tejto nehode rozhodnutý, že už ďalej nebude jazdiť, ale nakoniec ho Colin Chapman presvedčil, aby tak nerobil.

Ako Dr. Jekyll a pán Hyde

V aute bol stelesnením pokoja a kontrolovanej agresie. Mimo auta si ale, podobne ako Alain Prost, neustále hrýzol nechty a bol prekvapivo nerozhodný, čo sa často prejavovalo už len tým, že si nevedel v reštaurácii vybrať, ktoré jedlo si objedná. Sally Stokesová si na to dobre pamätá: „Jimmy bol človek, ktorý žil dva úplne odlišné životy: jeden bol jazdecký a druhý obsahoval všetko ostatné. Podľa mňa hryzenie nechtov súviselo s jeho celkovou koncentráciou. Úplne si ich vyhrýzol, ale inak ste na ňom nevideli žiadne iné známky nervozity. Mohol s tým skoncovať, ak by chcel. Keď vystúpil z auta, nelíšil sa od ľudí naokolo. Je to len moja teória, ale akonáhle si sadol do auta, jeho nerozhodnosť bola razom preč. Keď bol v aute, bol ako majster, ktorý nikdy nepotreboval premýšľať o svojich rozhodnutiach.“ Všimol si to aj Jackie Stewart: „Jimmy bol veľmi introvertný človek. Hryzol si prsty, nie len nechty, ale aj kožu okolo nich. Tesne pred smrťou sa ale zmenil. Presťahoval sa do Paríža a stal viac liberálnym, bol z neho väčší sveták a stal sa celkovo vyzretejším. Akoby chcel vystúpiť z tieňa Colina Chapmana. "Colin chránil Jimmyho od všetkého. A on sa stával od neho čoraz viac závislým, pretože Colina nechal zaňho robiť takmer všetko – od nastavovania auta až po zabezpečenie leteniek na preteky. Tak to jednoducho v Lotuse chodilo.“ Všetko to ale zmenil chlapík menom Michel Fanquel. On ako keby Jimmymu otvoril svet. A zrazu Jimmy nebol farmárom závislým od Colina. „Viete, vedel som že, dôjde k takejto zmene“, spomína Jackie Stewart. „Myslím, že sa stal iným človekom. Bol viac nezávislým, viac rozprával o tom, čo chcel. A myslím, že nebyť jeho smrti, Colin by mal s ním stále väčšie a väčšie problémy.“

 

Ostal len úsmev

Smrť Jima Clarka po krutej a dodnes nevysvetlenej havárii v roku 1968 je v histórii formuly 1 porovnateľná len so stratou Ayrtona Sennu. V oboch prípadoch to bol jeden z najtemnejších dní v športovej histórii. Vzrušenie z pretekania vo vysokých rýchlostiach bude vždy spojené s nebezpečenstvom. Ale vždy keď smrteľná nehoda postihne jedného z velikánov športu, jazdca, pri ktorom sa zdalo, akoby bol so svojím monopostom v dokonalej symbióze, prídu na rad pocity šoku a hrôzy. Rozdiel medzi touto udalosťou a smrťou Ayrtona Sennu bol len v tom, že Jim Clark zahynul na okruhu, o ktorom mnohí dovtedy ani nevedeli, kde sa nachádza. Škót mal v ten víkend pretekať v pretekoch šampionátu športových áut v Brands Hatch. Dokonca jeho meno bolo figurovalo aj v štartovej listine v tlačenom oficiálnom programe. Zmluvné záväzky Lotusu a Firestone však spôsobili, že dvojnásobný majster sveta musel oželieť štart v športovom aute Ford F3L a namiesto toho štartoval v pretekoch formuly 2, ktoré boli na pokraji záujmu britských médií. Na druhej strane jazdci za účasť v pretekoch F2 dostávali na tú dobu veľmi slušné peniaze.

Na jednom z najmodernejších a najbezpečnejších okruhov tej doby, vyletel z trate práve v mieste, kde neboli žiadne bariéry a jeho monopost sa po niekoľkých kotrmelcoch rozbil o stromy. V miestach, kde pôvodný okruh v Hockenheime prechádzal lesom dokonca neboli ani žiadne kamery a tak jeho nehoda nie je zaznamenaná. Vrak bol skúmaný aj nemeckou leteckou skúšobňou, ale ani jej odborníci nedokázali uspokojivo vysvetliť príčinu nehody. Škót utrpel zlomeninu spodiny lebečnej a fraktúru chrbtice. Zomrel takmer hneď na mieste nehody. Mal len 32 rokov. Pochovaný je v Chirnside neďaleko rodinnej farmy. Na jeho náhrobnom kameni je uvedené, že bol farmárom a až potom jazdcom. Presne tak, ako si to Jim prial.

Za všetkých jazdcov najlepšie vyjadril zdesenie zo smrti šampióna Chris Amon, ktorý sa tiež zúčastnil osudných pretekov: „Ak sa niečo také mohlo stať jemu, akú šancu máme my ostatní?“ Colin Chapman povedal, že stratil svojho najlepšieho priateľa. Graham Hill, Clarkov tímový kolega psychicky podržal v ťažkých mesiacoch po nehode tím Lotus a nakoniec v tom roku získal aj svoj druhý titul majstra sveta. Sally Stokesová si spomína na moment, keď sa ho potom novinári pýtali, čo mu bude po smrti Jima Clarka chýbať najviac. Ten s odpoveďou dlho neváhal: „Bude mi chýbať jeho úsmev.“ A sama dodáva: „Bolo to veľmi pekné a dojímavé. Jimmy mal taký chlapčenský úsmev.“

Epilóg

Čo dodať na záver? Najlepšie bude asi citovať slová Sira Jackieho Stewarta: „V minulosti môžeme nájsť veľmi dobré príklady dobrého správania, férovosti a dôstojnosti na pretekárskej dráhe, ale aj lásky k športu. Dnes kritizujeme u jazdcov nedostatok pokory, ich vrtochy, či nedostatok dobrého správania. V súčasnej dobe neexistuje žiadny dôvod, prečo by ste sa nemohli správať k ľuďom dobre, byť dobre vychovaný a zároveň byť aj majstrom sveta. Mali by sme si vziať príklad z muža menom Jim Clark. Aj preto by si na Jima Clarka mala dnes spomenúť súčasná generácia jazdcov. Nikdy som nenašiel odvahu, aby som navštívil jeho hrob v Chirnside. Ale ak chceme hľadieť do budúcnosti, mali by sme sa občas vedieť obzrieť aj späť. Nájsť v histórii hocičo dobré, čo by mohlo mať prínos pre budúcnosť. Pozrieť sa na to, čo nám prinášalo radosť. A práve Jim Clark symbolizuje dokonalý obraz takéhoto dedičstva. On položil základný kameň, na ktorom stavali budúce generácie jazdcov.“

Sally Stokesová objasnila aj to, ako Clarka kto oslovoval. Rodina ho vždy volala Jim, ale pre priateľov bol väčšinou Jimmy.

Vizitka

James „Jim“ alebo „Jimmy“ Clark, Jr. OBE
* 4. 3. 1936 (Kilmany, Škótsko)
† 7. 4. 1968 (Hockenheim, Nemecko)

Štatistika

Majster sveta 1963 a 1965

V F1 odjazdil 72 veľkých cien
Získal:

274 bodov (255 započítaných)
25 víťazstiev
33 prvých miest na štarte
28 najrýchlejších kôl

32 pódiových umiestnení

Ďalšie významné úspechy:

Víťaz 500 míľ Indianapolis 1965 (Lotus 38 Ford)
3. miesto v 24 hodín Le Mans 1960 (Aston Martin DBR1)

Počas kariéry vyhral 11 pretekov formuly Junior a 13 pretekov formuly 2. V roku 1964 sa stal britským majstrom v pretekoch cestovných automobilov (celkovo tu dosiahol 23 víťazstiev). Trikrát vyhral zimnú sériu o Tasmánsky pohár, ktorá sa jazdila s monopostami formuly 1 (1965, 1967, 1968 – získal 21 prvých miest), stal sa francúzskym šampiónom formuly 2 (1965). Vyhral aj 54 pretekov športových áut. V posledný októbrový víkend v roku 1967 si vyskúšal aké je to šoférovať automobil Holman Moody so sedem litrovým motorom Ford v pretekoch NASCAR American 500 v Rockinghame.

Dodnes je v F1 držiteľom týchto rekordov:

Najviac Grand Slamov (víťazná kvalifikácia, najrýchlejšie kolo, vedenie počas celých pretekov a víťazstvo):  8

Najväčšie percento odjazdených okruhov na čele pretekov: 71,47% v roku 1963

Najväčšie percento možných (započítavaných) dosiahnutých bodov v jednej sezóne: 100% v rokoch 1963 a 1965

Branislav Ježík

Branislav Ježík

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2016. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár