Najlepší zápas roka

15.04.2016 / Martin Petro
Pierre-Emerick Aubameyang uniká Philippovi Coutinhovi. (photo: SITA/AP Photo/Jon Super)

Pierre-Emerick Aubameyang uniká Philippovi Coutinhovi. / (photo: SITA/AP Photo/Jon Super)

Nadpis je trochu zavádzajúci. Tie zápasy boli totiž dva. Ponúkol ich posledný futbalový štvrdok (utorok + streda + štvrtok). Jeden dodala Liga majstrov, druhý Európska liga. Každý bol najlepší v inom slova zmysle.

Atletico - Barcelona

V stredu sa Barcelone do odvety postavili Atléti z Madridu. Implikátor im kázal vyhrať za každú cenu a ešte k tomu v správnom pomere. Prvý zápas mali u súpera ťažko pod kontrolou, a to až do momentu, kedy El Miňo oslávil vedúci gól dvoma faulmi na žltú.

Na Nou Campe sa hralo iba tri dni po tom, čo Barca dostala na rovnakom mieste papaj guláš od Realu a iba dva dni potom, čo vyšli „Papiere z Panamy“. Špinavá bielizeň sa na Lionelovi podpisuje viac, akoby čakal jeden daňový kontrolór. Prežíva najväčšiu krízu od doby, čo sa pred pár sezónami prejedol slaniny a odflákol prípravu. Barca však prišla na Atletico s náskokom, pretože v prvom zápase mala karma opäť jeden zo svojich slabších dní a Suárezovi dovolila otočiť na 2:1.

Človek sa pred odvetou normálne bál, že bude futbal opäť raz „krásny“ a nelogický; a že Barcelona so svojou aktuálnou hrou postúpi ďalej.

Nestalo sa. Atletico nadviazalo presne tam, kde skončilo, kým ešte hralo na Barcelone v jedenástich. Kým nebohý Cruyff položil základy totálneho futbalu, kde všetci útočia aj bránia, Simeone môže byť o desaťročia považovaný za najväčšieho priekopníka totálneho pressingu. Intenzita, výška, synchrónnosť forčekingu hráčov súčasného Atletica Madrid, to je niečo, čo ste v tomto odvetví ešte nikde inde nevideli. Sú neúnavní.

Môžu si to dovoliť. Možno poznáte príbeh o letnej posile, Lucianovi Viettovi, ktorý sa na prvom tréningu pod Simeonem ledva držal na nohách a od únavy sa povracal, zatiaľ čo sa jeho boss smial s asistentom v pozadí. Tréningy v Atleticu sú trochu iná káva.

Preto momentálne neexistuje mužstvo, ktoré by dokázalo napádať efektívnejším štýlom. Ak sú Diegovi hráči namotivovaní, oddýchnutí a v plnom počte, majú najlepšiu obranu na svete. Pretože ich obrana začína už najvyššie postaveným útočníkom.

A to bol ten najväčší rozdiel. To bol dôvod, pre ktorý napokon postúpili. Celý dvojzápas sa dá zhrnúť do jediného súvetia. Kým sa hráči Barcelony ponúkali, kto získa loptu pre ich úžasný útočný trojlístok a nikomu sa do toho veľmi nechcelo, hráči Atletica sa v tom, kto získa loptu pre kohokoľvek, predbiehali.

Ten zápas nebol nádherný pre krásu futbalových akcií. Tých tam bolo, pravdupovediac, poskromne - najmä po tom, čo sa Atléti stiahli a nechali hrať Barcu ich tradičnú (a v súčasnosti zúfalú a nudnú) obliehačku. Zápas bol skvelý, pretože sme videli konfrontáciu dvoch opačných filozofií, dvoch úplne odlišných svetov.

A bolo to celé krásne tým, aké to bolo konečne logické – postúpilo mužstvo, ktoré sa snažilo, behalo, bez lopty bolo ako jednoliaty organizmus a s loptou hralo kreatívny futbal. Súbor jednotlivcov, z ktorých hral každý svoj vlastný (nevydarený) dvojzápas, zo súťaže vypadol. 

Liverpool – Borussia Dortmund

Dobre. Odhliadnime od toho, že pieseň You´ll never walk alone má z rytmického hľadiska asi najhorší refrén v histórií hudby. Keď ho človek počuje, má pocit, akoby interpretovi pri nahrávaní nevyšiel dych. Akoby chcel pôvodne naspievať výhražný hit Nikdy nebudeš kráčať, no uprostred refrénu si uvedomil, že motivačná diskografia sa bude asi predávať lepšie, tak sa znovu nadýchol, pridal tam alóóón, urobil z toho Nikdy nebudeš kráčať SÁM, no a ten nápad sa mu tak zapáčil, že to už nechal tak.

Ako seriózne. Poznáte to, keď máte prázdnu zubnú pastu a snažíte sa z nej vytlačiť ešte jednu poslednú dávku, kým sa odhodláte kúpiť novú, pretože nič také, ako prázdna zubná pasta vlastne neexistuje, pretože tam vždy je ešte tá posledná dávka. Takže zatlačíte, ešte raz zatlačíte, ešte raz zatlačíte, ešte raz – z posledných síl – zatlačíte. Bola to fuška, bolo to na štyrikrát, ale napokon sa to podarilo. Tak tak nejako znie ten refrén. Keď ho spievajú fanúšikovia, mám pocit, že každá tribúna začala sekundu po tej predchádzajúcej.  

Ale kto som ja, aby som to hodnotil, že?! Každopádne, odhliadnuc od toho, úvod oboch zápasov bol magický. Oba fanúšikovské tábory – mimochodom, dva najlepšie fanúšikovské tábory v Európe – spievali pieseň spoločne. Aj s refrénom. Na lavičke tréner, ktorý je bývalý tréner súpera. Dvojzápas s označením El Kloppico. A počas jeho 180-tich minút veľký hlasivkový súboj o to, koho tribúna na státie za bránou je legendárnejšia; či liverpoolska The Kop, alebo dortmundská Südtribüne.

Kto zápas vypol v desiatej minúte za stavu 0-2, urobil chybu. Kto ho vypol v šesťdesiatej za stavu 1-3, urobil chybu takisto. Výkon Liverpoolu by sa dal symbolicky metaforizovať ako spievanie refrénu ich obľúbeného hitu. Rozvláčne nič moc a potom bum bum bac... bum! Yooou 1-2, neeever 2-3, waaalk 3-3, alooone 4-3.   

Považujme to za najlepší zápas tohto roka (aspoň teda do 29.4., kedy sa hrá finále slovenského Corgoňkapu). Bol to najlepší zápas európskej ligy od roku 2001, kedy zhodou okolností tiež Liverpool vyhral vo finále vtedajšieho pohára UEFA nad Alavesom 5-4. Robbie Fowler approves. Bodaj by sme takýchto divadiel vídavali viac. 

Martin Petro

Martin Petro

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2016. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár