Na vlastné buľvy: Traja mušketieri na troch zápasoch 3. kola Slovnaft Cupu

15.09.2016 / Miloš Kubalík , Tomáš Turek a Michal Mácsai
V Žiline sa futbal lial.  (photo: Tomáš Turek)

V Žiline sa futbal lial. / (photo: Tomáš Turek)

Traja redakční mušketieri sa v tretí deň aktuálneho týždňa rozliezli po troch zápasoch tretieho kola Slovnaft Cupu. Tu sú ich zážitky. 

Svätý Jur - DAC Dunajská Streda, by Miloš Kubalík

Ešte hodinu pred zápasom som sa rozhodoval medzi návštevou zápasu Ivanky pri Dunaji a Nového mesta nad Váhom a ani po naštartovaní som nemal v tejto otázke na 100% jasno. Nakoniec moje ruky uchopili na volante smer Svätý Jur. Zlákal ma viac súboj druholigistu s ligistom.

Na zápas o 16 sa dá prísť len neskoro

V prvom rade treba vyumývať vo svätenej vode tých, ktorí zhrešili hracím časom o 16:00. Navyše ešte v čase, kedy vypuklo šialenstvo vyľudňovania hlavného mesta kvôli piatkovému manifestu EÚ papalášov v Bratislave. Tí, čo ma poznajú vedia, že si občas dám neplánovane načas (tak určitee), ale zároveň aj vedia, že keď idem na futbal, alebo do kina, nemôže mi ujsť ani sekunda. Po príchode na štadión však na tabuli svietila 21 minúta a stav 1:1.

Štadiónik vcelku útulný, hlavná tribúna z väčšej časti zaplnená. Po príchode na provizórne parkovisko sa ma milý mestský policajt opýtal: „Komu idete fandiť hosťom, či domácim?“ Po „Nikomu, idem si pozrieť len futbal“, ma poslal na stranu domácich. Vraj radšej tak. Našiel som si miestečko na tribúne medzi staršími pánmi a čakal nejaké vzrúšo.

Hneď som zaregistroval na trávniku známe tváre. Stano Angelovič (o tom som vedel), kedysi dral pod Dubňom majstrovský, žlto-zelený dres a Peter Doležaj, tiež bývalý hráč žltých a zelených, ale aj čierno-červených z Trnavy. Hneď som vedel komu fandiť. To by som však vedel aj bez toho.

Na ihrisku to vyzeralo presne podľa priebežného stavu. Posledný tím Fortuna ligy pôsobil ako priemerný tím druhej ligy, ktorým Svätý Juro je. Ba dokonca hráči domácich mali v niektorých momentoch mierne navrch, hlavne dvaja mladíci v strede poľa absolvovali pár pekných prienikov (Lukáš Gašparovič, bývalý Slovanista a Borčičiar a Michal Ulrich). Asi dva, každý po jeden, bez strely na bránu.

Ku koncu polčasu to predsa len favoritom zo Žitného ostrova skoro vyšlo, brvno bolo proti. Diváci mali zjavnú radosť a po odchode do kabín verbálne atakovali hosťujúci tím, hráčom pohrozili, že budú vyplácaní vo forintoch, ak nezačnú hrať futbal. Na druhý polčas nastúpili hostia zjavne pokropení žitnou vodou. Svätí Jurčania pre zmenu vyzerali, akoby cez prestávku ešte dávali pár kolečiek na sucho okolo štadióna. Po piatich minútach druhého polčasu totiž mali jazyky priam vyplazené.

Obraz hry sa zmenil a od prvej minúty to bolo už len o tom, kedy padne gól, prípadne góly. Hráči domácich odchádzali zjavne fyzicky, aj mladíci v strede poľa prehrávali súboj za súbojom. DAC ťahali hlavne legionári (Sarr, Kwin, Yves), útoky šli zväčša po pravej strane a v niektorých momentoch hral DAC aj päťminútové bago. Z toho pramenili šance, dve penalty a góly, ktoré sa skončili na čísle 6, mohlo ich byť aj viac. Sarr zaznamenal hetrik. Ku koncu to už bola trošku nuda, rozdiely v súbojoch boli už markantné.

Hláška dňa

Diváci však mali peknú zábavu a ja zase z hlášok, kvôli ktorým sa na futbal chodiť oplatí, kdekoľvek. Veď uznajte:

„No čo, kopú to jak na dzedzine.“
„Aspoň tu si zastrieľajte, keď v lige na to nemáte.“ (Po cirka treťom góle hostí)
„Lopta dostala fleš, nemal šancu“

Na moje prekvapenie, nezaznamenal som žiadne nepublikovateľné a obľúbené výrazy, slušný zápas odohrali aj na strane hosťujúcich fans, ktorých prišlo dosť. A top hláška zápasu? Jeden z trojice černochov v drese hostí zakričal v maďarčine spoluhráčovi : "Gyere!" (Poď, pozn. red.). Z tribúny za mnou sa ozvalo: „Aha, naturalizovaný legionár!“

Žilina - VSS, by Tomáš Turek

Bohumil zisťoval v našej tajnej skupine na Facebooku (kde riadime naše iluminátske činnosti, napríklad sa dohadujeme o tom, kedy obetujeme na oltári člena našej redakcie Lacovi Borbélymu a sem-tam aj o tom, čo napíšeme), kto sa chystá na Slovenský pohár. Odpisoval som s malými očkami. Nie preto, že by mi do nich svietilo slnko, ale kvôli tomu, že som sa chystal na zápas MŠK Žilina vs. VSS Košice. Šesťnásobný majster ligy proti tímu z druhého najväčšieho slovenského mesta, čiže poriadne posh a nóbl zápas v porovnaní s takými ako Slovan Brvnište vs. Rohožník či Spišská Belá vs. Lipany. Ale reku, aj zápas spod svetiel reflektorov bude fajn.

A veru dobre bolo

Po tom, čo priateľka dostala lístok za 0 eur na klubovú kartu (ktorá tiež stála 0 eur. A že dnes vám nikto nič zadarmo nedá! Odkaz pre Juraja Vitka – robíš to dobre) a ja som zaplatil 2 eurá, sme sa dovalili na štadión minútu pred začiatkom zápasu. Po tom, čo mi bulletin pomohol zorientovať sa, pochopil som, že Žilina nastúpila s áčkovou zostavou a Košice museli nastúpiť s asi ešte áčkovejšou, ak chceli uspieť.

Highlander Jozef Majoroš svojich hráčov pripravil lepšie, ako Nora Mojsejová Braňa na manželstvo, hral sa napínavý futbal. Video síce nemám, ale ako dôkazový materiál poslúži aj veta mojej priateľky: „Tomo, to je napínavé.“ A boli to práve hráči VSS, ktorí mali prvú nebezpečnú stenu – Kristián Kuták vyprášil Volešákovi našťastie iba rukavice, takže sa pokračovalo ďalej. Práve tento košický hráč s číslom 28 patril medzi to najlepšie v červenom drese a zároveň na trávniku.

Potom sa na prekvapenie všetkých hral futbal, hoci šancí bolo pomenej. O pár minút neskôr sa zastreľoval aj aktuálne najlepší ligový kanonier, Yusuf Otubanjo. Síce sa nezastrelil, ale v 43. minúte sa mu podarilo po peknej akcii dať gól. Síce diváci kričali jeho meno, ale aj keď už dal za Žilinu ligových 5 gólov, ešte stále sa nevie, ako ho správne vysloviť. Tak sa kričalo iba YUSUF OTU a hromadné mrmlanie. Dám vám malú mnemotechnickú pomôcku: Yusuf OtuBanjoBandIvanaMládka. O minútu dorazil druhý gól po chybe brankára Kotěra, ktorý neudržal loptu v košíčku, dal ho Filip Hlohovský a jeho ľubozvučné slovenské meno už zvládli zakričať všetci.

Tieto dva zlepené góly do šatne rozhodli o tom, že o postupujúcom bolo rozhodnuté. A neodpustím si jazykové okienko: zlepené nie sú náhodné, ale tesne po sebe idúce. Kedysi som si naivne myslel, že zlepené góly sú náhodné, ale nie sú. Ak som niekomu ukradol ilúzie, odpusťte. Nedá sa povedať, že by VSS odpadli, stále sa snažili behať, kombinovať a útočiť, ale Žilina si to kontrolovala a v 80. minúte niekto potiahol Káčera na špagátiku tak, že dal gól. Žilina stále útočila, Košičania sa stále pokúšali o protiútoky a ja by som im jeden gólik doprial. V mojom mäkkom žilinskom srdci si ho pripísali. Dúfam, že mi teraz nezoberú klubovú kartu.

Videl som prvoligový futbal

Naposledy som videl ligový futbal v zápase Žilina – Trenčín (4:0) a môžem povedať, že nejaký zásadný rozdiel v kvalite nebol. Takže po skontrollovaní postavenia VSS (1. miesto v skupine Východ) som ani nebol zaskočený. Lebo môžem čestne prehlásiť, že tento tím si veľmi dobre viem predstaviť vo Fortuna lige. A isto si to vedia veľmi dobre predstaviť aj v Košicoch, pretože toto mesto si zaslúži hrať najvyššiu súťaž. Okrem toho si pochvalu z VSS zaslúži aj pravý obranca Tomáš Kubík a zo Žiliny neuveriteľný Pečovský.

Čo bude, až nebude Viktor Pečovský?

Na to, čo bude, až nebude rap, mi dali odpoveď PSH, ale na túto otázku? O tom som rozmýšľal takmer celý druhý polčas. Že aká doba nastúpi po Dobe Viktora Pečovského (dúfam, že ju historici v SAV zachytili).  On musí byť po každom zápase zodratý ako sedliak po zbere zemiakov – toľko kilometrov, toľko súbojov, toľko vyvezených lôpt. Brŕŕ, ale to ma mrazilo aj vtedy, keď som rozmýšľal, kto bude úradovať v strede žilinského pola po Zdenovi Štrbovi. A našiel sa Viktor. Takže aj keby Otubanjo a Hlohovský nastrieľali ešte ďalšie 4 góly, hráč zápasu je pre mňa práve žilinský reprezentant.

Borčice - Trnava, by Michal Mácsai 

Minulý rok Žilina, tento rok Spartak. Borčiciam los opäť doprial lákavého prvoligového súpera. Pozitívom inak podpriemerného zápasu bola návšteva 1 400 divákov – skoro trikrát viac ako má obec obyvateľov. Prvý polčas totiž v podstate nepriniesol nič, ani len support hosťujúcich fanúšikov. Z toho som zostal ešte viac sklamaný, ako z celého futbalu.

Cez prestávku pobavil prítomných majiteľ domáceho klubu. Jeho prejavu rozumel len málokto, zato zatackaniu sa už zrejme každý. 

V druhom polčase zaujal výkrik hráča čiernej pleti z Trnavy, ktorého chlapci v kabíne naučili nadávať ako sa patrí – inak som od neho slovenčinu nepočul. Druhý výkrik smeroval na trénera hostí, keď po faule na domáceho hráča zakričal fanúšik - „Miro čo ich to učíš“. Asi nadšený nebol. Potom prišiel Novák, rozbehol sa od polovice ihriska, obehol Godála s rukami vo vrecku a ... napálil to do brvna. Či išla lopta dnu, či von, už nik nezistí. Následný gól Greššáka v 84. minúte vyhral Trnave postup do ďalšieho kola pohára.

Musím napísať, že hodnoteniu zápasu nepridalo ani teplé, poctivo v rade odstáte, pivo. Už len studené párky a bolo by. Nevadí, čau na ďalšom zápase Slovnaft Cupu.

Miloš Kubalík

Miloš Kubalík

Tomáš Turek

Tomáš Turek

Michal Mácsai

Michal Mácsai

Napíš komentár