Ako písať o reprezentácii, aby ste Kozáka nenaštvali

14.11.2016 / Denis Bohumil Schvarcz
Tréner Kozák. (photo: SITA/Marko Erd)

Tréner Kozák. / (photo: SITA/Marko Erd)

Neviem, či si pamätáte, v piatok po krásnom výkone vyhrala slovenská futbalová reprezentácia kvalifikačný zápas 4:0. Radšej to na úvod zopakujem, lebo idylický mediálny víkend sa napriek famóznej hre nekonal. O probléme som písal aj ja. Čo je horšie, vo veľkom sa do mediálnej komunikácie trénera a hráčov smerom k fanúšikom a novinárom pustili aj mienkotvornejšie vydavateľstvá, ako váš obľúbený neobjektívny portál. 

Víkend bol tým pokazený, prinavrátené mediálne sebavedomie futbalistov sa prejavilo najhorším možným spôsobom. O téme sa diskutovalo na nejednom facebookovom, či instagramovom profile. Pokúsime sa teda odhadnúť, ako písať o reprezentácii, aby boli spokojní fanúšikovia, funkcionári, hráči a aj novinári. Volajte ma Syzifos. 

Kedy budú spokojní futbalisti

Zdalo by sa, že dlhodobo uspokojiť futbalistov písaním o ich výkone povolania je náročné, len v jednom prípade budú celkom určite spokojní vždy. Keď budú vynesení do nebies za každú podarenú prihrávku, či esteticky hodený aut. O góloch, prihrávkach, či podarenom obrannom zákroku ani nehovoriac. Keď aj po prehre novinári ocenia ich príkladné nasadenie, osobnú statočnosť a posťažujú sa aj za nich na nepriazeň osudu, počasia a rozhodcov. Inými slovami, nikdy. No dobre, preháňam, ale len trochu.

S trénermi je to podobné. Nikto z novinárov totiž nerozumie futbalu tak, ako oni. Nikto ho nehral na profesionálnej úrovni, o reprezentačnej ani nehovoriac. Nemajú nárok, aby ich preto považovali za rovnocenných partnerov. Je to rovnako scestný argument, ako keď televízny komentátor vyčíta autorovi textov o športových prenosoch, že sám neodkomentoval tisíc hodín zápasov. Fakt, že novinári videli, zažili, počuli, skonzumovali možno desaťkrát toľko futbalu a dokážu si urobiť názor, považujú za irelevantný. 

Ešte keď aj priznáme, že medzi futbalistami a trénermi sú jedinci schopní empatie voči novinárom, zatiaľ sa zdá, že budú na Slovensku spokojní len veľmi ťažko. Pritom zarábajú všetci dosť peňazí, aby s pokorou zniesli aj onakvejšiu kritiku, aká sa im u nás dostáva. Vo "vyspelejšom" zahraničí je to bežné a niektorí z nich to zvládajú priam príkladne. Napríklad Marek Hamšík.  

Aby som to zhrnul, futbalisti sú vo trojuholníku s novinármi a fanúšikmi ten "predávajúci", či sa im to páči, alebo nie. Dnes to ale vyzerá, že hráči a tréneri budú spokojní, len keď sa o nich bude písať v dobrom.

Kedy budú spokojní novinári

Cesta novinárov k spokojnosti je podobne kľukatá. Majú v rukách moc, disponujú schopnosťou ovplyvniť náladu futbalovej verejnosti. V tom má tréner Kozák pravdu. Novinári by boli najradšej, keby mohli svojim čitateľom sprostredkovať veľké emócie. Obrovské úspechy, ale aj nepochopiteľné zlyhania sú to, čo predáva obsah novín a internetov. Najhoršie je, keď hrá mužstvo priemerne a nemastné-neslané sú potom aj reakcie hráčov a trénerov. Hotová katastrofa.  

Samozrejme, novinári sú takisto fanúšikovia, u nás neplatí to, čo v Amerike. A síce, že na novinárskej tribúne sa nefandí. Fandí. Keď sa potom obľúbenému tímu nedarí, fanúšikovia z radov novinárov sa správajú ako... no ako fanúšikovia. 

Treba jedným dychom priznať, že úroveň kritiky a vôbec písania na Slovensku má veľké rezervy (používam diplomatický jazyk). Určite za to môžeme aj my, hoci sa snažíme. Vymýšľať si napríklad nadpisy o výbuchu trénera Kozáka na piatkovej tlačovke smerom k novinárom je scestné, zlé a malo by byť spravodlivo potrestané. Snaha po čo najväčšom počte kliknutí nemôže byť ospravedlnením, ani výhovorkou. Tak to v Trnave jednoducho nebolo, kto tvrdí opak, nehovorí pravdu. 

Novinári budú spokojní, keď budú mať vytvorené dokonalé pracovné podmienky. Chlebíčky v pressroome, wifi, elektrinu na dobíjanie počítačov a telefónov a úplný informačný servis. Potom detaily ako sloboda písania. Ďalšími podmienkami sú napríklad najlepší, prípadne najkontroverznejší, alebo najzaujímavejšie odpovede podávajúci hráč na rozhovor po každom zápase. 

Aby som to zhrnul, novinári sú v trojuholníku s futbalistami a fanúšikmi ten "sprostredkovateľ". Snaha tých uprostred by mala byť napomáhanie čo najlepšiemu vzťahu jedných s druhými. Ak to budú robiť poctivo, obe strany si ich budú vážiť. Alebo aspoň rešpektovať a neurážať. Dnes to ale vyzerá, že niektorí novinári si potrebujú dokazovať svoju dôležitosť pred jednými aj druhými.

Kedy budú spokojní fanúšikovia

Fanúšikovia budú spokojní, keď sa bude futbalistom dariť. Keď budú vyhrávať, prípadne keď prehrajú preto, že súper bol lepší, no oni zo seba vydali všetko. Keď uvidia poctivú prácu, ktorej sa oddá fandiť. K spokojnosti určite pridá, keď budú z hráčov a trénerov cítiť, že si ich vážia. Že sa voči nim nevymedzujú, nedelia ich na "skutočných" a tých, ktorí na zápas neprišli. Ani na "hejterov" a "lajkerov" podľa počtu fanúšikov na sociálnych sieťach. 

O Slovákoch si hovoríme, že sú fanúšikmi úspechu. Je to tak. Aj hľadisko v Trnave počas jesene dokázalo, že stále nás viac zaujíma súper, ako vlastný národný tím. Na Anglicko sa všetci išli potrhať za lístkami za 28€ a 58€, polovičná suma proti Litve nepriniesla na štadión ani desať tisíc divákov. Pre hráčov to musí byť frustrujúce, cena lístkov a spôsob predaja sú výhovorky. 

Aby som to zhrnul, fanúšik je v trojuholníku s futbalistami a novinármi "zákazník". Je pán, rozhoduje svojou peňaženkou a priazňou. Potrebuje od predávajúceho presvedčiť, že investícia stojí za to. Aj s pomocou sprostredkovateľa.

O zodpovednosti

Na záver to najťažšie. Z hore uvedeného reťazca vzťahov vyplýva, že každý z troch vrcholov trojuholníka môže nájsť a pravidelne nachádza na zvyšných dvoch niečo zlé. Všetci vieme najlepšie, ako to ten druhý mal robiť, aby som bol spokojný ja. Aj čo robí zle a mal urobiť ale úplne, že inak. 

Hráči a tréneri by mali vedieť, kto je v ich vzťahu s fanúšikmi pánom, kto sprostredkovateľom a že sa bez nich nezaobídu. Novinári by mali cítiť svoju zodpovednosť voči obom, lebo bez futbalistov nebudú mať o kom písať a bez fanúšikov to nebude mať kto čítať. Fanúšikovia by mali povzbudzovať aj keď sa nedarí a vypredať každý domáci zápas reprezentácie.

Je ťažko pochopiteľné, prečo si znova hádžeme polienka pod nohy. Každý by sa mohol aspoň občas zamyslieť nie nad tými druhými, ale sami nad sebou. Signálom, že máme všetci čo zlepšovať, sú práve voľné sedadlá na trnavskom štadióne. 

Denis Bohumil Schvarcz

Denis Bohumil Schvarcz

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2016. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár