Na vlastné buľvy: Ako si v Škótsku Hibernian titul vykopal

19.04.2017 / Martin Marys Pagáč
Hibernians sa darí. Vlani zdvihli pohár pre víťaza Škótskeho pohára. (photo: SITA/Jeff Holmes /PA via AP)

Hibernians sa darí. Vlani zdvihli pohár pre víťaza Škótskeho pohára. / (photo: SITA/Jeff Holmes /PA via AP)

Nepravidelná a nepredvídateľná rubrika reportáží z rôznych športových podujatí pokračuje veľkonočnou nádielkou zo Škótska.

Ako si Hibernian titul vykopal

Počas sviatočného víkendu sme sa rozhodli navštíviť našich známych v Edinburgu. Bolo mi povedané, že ako futbalový fanúšik nesmiem vynechať nejaký ostrovný zápas, keď už tam budem. A hľa, na Bielu sobotu sa mal hrať zápas Hibernian proti Queen of the South. Prekvapilo ma, že miestni Hibs hrajú druhú škótsku ligu. Mal som ich zafixovaných ako prvoligový klub. Nevadí, lístky v predstihu kúpené, uvidíme. Cena lístkov na ktorékoľvek miesto ktorejkoľvek tribúny bola 22 libier. Za to by na zápas Fortuna ligy dokázala ísť štvorčlenná slovenská rodina.

Zápas sa blížil. Počas cesty z centra Edinburgu na štadión som sa dozvedel niekoľko zaujímavých vecí. Klubové farby sú zelená a biela. Napriek tomu, že je domáci tím v druhej lige, má v kádri škótskeho reprezentanta, ktorým je John McGinn. Čo bolo ešte podstatnejšie, v prípade výhry by si Hibs zabezpečili 3 kolá pred koncom titul druhej škótskej ligy. Paradoxne poslednou trofejou (a že ich nebolo veľa), ktorú Hibernian získal, bol minuloročný triumf v Škótskom pohári, zabezpečujúci druholigistovi postup do Európskej ligy. Z nej ich vyprevadilo hneď v júlovom predkole dánske Brondby. Cestou na zápas som tajne dúfal, že hosťujúci tím, o ktorom som nevedel zhola nič, nemá v klubových farbách žlto-čiernu. Moja BVB bunda bila totiž do očí na míle ďaleko. Hostia boli nakoniec našťastie modrí.

Samotný futbal bol nudný a nezáživný. Ako keď idete vlakom v koženkovom kupé bez zástrčky a zistíte, že nemáte nabitý telefón. Prekopávaná z jednej strany na druhú. Góly hlavou zo štandardiek. Mladý McGinn si vyslúžil ojedinelý potlesk za efektnú zidanovku. Ja som chápal ten potlesk ako odmenu za to, že pri nej nespadol. Okolo 10 stupňov celzia, nepríjemný vietor. Ja, zabalený do štyroch cibuľových vrstiev oblečenia, zatiaľ čo si miestni užívali jar v kraťasoch a krátkom tričku.

Atmosféra vs Futbal

Toľko k negatívam. Čo ma príjemne potešilo, bolo spievanie celého štadióna. Nie prepito, prefajčeno, falošne a mimo rytmu, ako je vo zvyku u nás (a to nemám na mysli "ui ár d vŕld"). Hlasy pekne ladili, zapájali sa aj dvojhlasy, všetko malo pekný rytmus a atmosféru. Klasické hity pretextované do klubových popevkov boli balzamom pre dušu. Na 20-tisícový štadión na druhú škótsku ligu prišlo 17 tisíc divákov. A to nie z dôvodu, že sa postupovalo do ligy. Diváci si tam nájdu cestu na každý zápas. Žiadne urážky, nadávky, ohrozenia na zdraví. Skrátka 17 tisíc ľudí, ktorí si idú spríjemniť deň futbalom a zaspievať si. Domáci tábor fanúšikov bol upozornený na to, že nemôže v rámci osláv titulu vniknúť na ihrisko. Päť minút pred koncom usporiadatelia vyniesli k tribúnam asi 10 kovových koncertných zábradlí, ktoré v rozostupoch 20 metrov od seba previazali "bezpečnostnou páskou". Ku každému zábradliu sa postavil presne jeden usporiadateľ. Myslíte si, že to zamedzilo fanúšikom rozbehnúť sa za svojimi hrdinami na trávnik? Áno, zamedzilo. Teda, neverím, že práve toto im v niečom zabránilo, no všetci sú dostatočne uvedomelí na to, aby nevybavili pre klub mastné pokuty a nepoškodili jeho meno. Jeden kraťasový ľadový medveď vedľa mňa to síce skoro nevydržal, nakoniec ale poslúchol šéfa usporiadateľov, aby dal nohu dole z mantinelu na tribúne.

Porovnateľné? 

Hibernian nakoniec zvíťazil 3:0. Úroveň futbalu sa pohybovala niekde na pomedzí druhej-tretej slovenskej ligy. Pokiaľ by ju hrali ragbisti. Napriek tomu si na štadión našlo cestu dvakrát toľko ľudí, ktorí dokopy prišli na veľkonočné kolo Fortuna ligy. Bez ohľadu na to, koľko Škóti zarábajú, opakujem, prišlo 17 tisíc na druhú ligu za 22 libier na osobu.

Žiadne striktné kontroly pred štadiónom, no aj tak som sa nemal čoho báť. Sedel som štyri sedačky od kotla.

Porovnávať našu ligu s nejakou top európskou ligou je smiešne. No s tou škótskou by sme mali byť zhruba na jednej úrovni. A tak sa nestačím čudovať, čo sa to stalo s našim športom? Nie som na toľko starý, aby som sa radil medzi pamätníkov, no v 90. rokoch štadióny práskali vo švíkoch. Toľko si pamätám. Zároveň každý, kto sa chcel dostať na štadión, sa tam dostal. Bez obáv o svoju bezpečnosť. V posledných zhruba 15 rokoch tu ale začalo voľačo škrípať. Ak sa raz dostane záujem našich fanúšikov o šport minimálne na škótsku úroveň, budeme môcť byť opäť spokojní.

Martin Marys Pagáč

Martin Marys Pagáč

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2017. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár