Chceli sme ísť na finále...

28.06.2017 / Michal Mácsai
Kielce.  (photo: Autor)

Kielce. / (photo: Autor)

Rozpovieme príbeh o ceste piatich chlapcov z malého mesta za veľkým dobrodružstvom. Na šampionát do krajiny krowiek, kde si chlapci plnili svoj futbalový sen. Mená účastníkov zájazdu sú samozrejme náhodne vymyslené a situácie prikrášlené. Ibaže by neboli.

Kde vznikla myšlienka

Myšlienka cestovať na „malé Euro“ vznikla v Žiline ešte na jeseň 2015  v jednom podniku pri (nejednom) dobrom pivku. Išli sme si losovať lístky na večerný zápas reprezentácie proti Islandu a v televízii bežal súboj našich mladíkov proti Holandsku. Otočili v Myjave z 0:2 na 4:2 a dostali sa na čelo skupiny. „Chalani, ak to dajú, chcem tam ísť.“ O pár mesiacov chlapci zvládli súboj na Cypre a mohlo sa oslavovať. Ideme!

Eufória samozrejme postupne opadla a viete ako to chodí. Najskôr všetci nasľubujú hory doly a nakoniec nikto nejde. V stredu pred zápasom s Anglickom sme sa teda dohodli, že predsa len vyrazíme. Lístky som kupoval vo štvrtok o jednej hodine po polnoci, oči podložené zápalkami a lúštenie, čo to vlastne tá poľská stránka hovorí. Kup bilet. Budú to určite lístky!? Gúgeľ.pl.

Anglicko

Ráno v deň zápasu som sa zobudil s mravčením predpovedajúcim veľké očakávania. Ako to už býva dobrým zvykom, vyrazili sme z Púchova s dvadsať minútovým meškaním. Vybavení pivom, pizza pečivom a povinnými vlajočkami na spätných zrkadlách. Samozrejme, pre lístky sme sa museli vracať. Navigácia ukazuje príchod 16:30, luxusné aj tak!

„ O dvesto metrov odbočte vpravo“, hovorí navigácia smerom na Oščadnicu. Áno, to bude tá skratka na Zwardoň, hovorím si v duchu. Navigátor Študent po prebdenej noci len ledabolo mrkal na cestu, musel som sa spoliehať na hlas z GPS. V dedine nás trhol mercedes s púchovskou ŠPZ. Netušili sme, že ho nevidíme naposledy.  

Cesta ktorou sme prekročili hranice s Poľskom by sa nestratila ani v horore Hory majú oči. Prvotný šok vystriedal šok väčší - kvalita cesty sa stále zhoršovala. „Ty nás chceš predať na orgány, že?“, reagoval kolega Dubák. Tesne potom sa ma aj navigácia začala pýtať „Mišo, kde sméé?“

Dzień dobry!

Zrazu sme sa ocitli na rýchlostnej ceste, v tej chvíli hotový zázrak. Na prvej poľskej stacjy benzynowej borci nakúpili ďaľšie pivá a pri platbe to fungovalo ako pri dôchodcoch – neviete a nepočujete koľko predavačka pýta, čoho pýta, tak len nastavíte ruku. Vezmi si. Dzieki. Proše pane.

Po ďalších sto kilometroch stojíme. Za nami zrazu onen mercedes, ktorý už mal byť v Kielcoch. Po otázke: „Chalanííí, viete cestu?“, hodnotíme, že navigátor v ich aute je rovnako výkonný ako ten môj... Pokračujeme spolu, navigácia ukazuje Kielce a my už spievame Senzus a Slovenské mamičky. Atmosféra v aute však pomaly upadá, Kielce ešte stovku. Cestami po dedinách a čerpacími stanicami len na ľavej strane cez plné čiary. „Ja už mám penu okolo huby“, smutne zastoná Murko Dubák. Mercedes sa za nami opäť stratil...

Toľko radosti a kriku som ani pri góle do siete Anglicka nezažil, ako keď sme zbadali čerpaciu stanicu a chlapci doplnili sixpacky poľského Žywieca na cestu. Po prestávočke razíme ďalej do vnútrozemia Poľska a navigácia ukazuje dojazd 17:15. Začíname byť trošku nervózni...

Kielce namiesto Krakowa

Po ďalšej asi polhodinovej kóme, spôsobenej piatou hodinou cestovania uzrela svetlo sveta tabuľa Kielce, 5 km. Horšie bolo to, že tak isto ďaleko sa ťahala aj kolóna, robili totiž diaľnicu. Závidíme. Dojazd 17:21, nem vyzerá dobre. Slovenské vlajočky už vejú, my sme aj tu doma. Opäť ožívame.

Konečne parkujeme asi kilometer od štadióna, na chodníku v protismere, keďže nás vyhnali z cyklotrasy. Nech hodí do mňa kameňom, kto z vás by to tiež neskúsil. „A oni tam môžu parkovať?“, skúšame komunikovať s policajtom, ktorý na nás zazerá a hovorí niečo ako a vy kamže chlapci?  Tiká 17:25.

Cestou ku štadiónu stretávame rôznych ľudí. Fanúšikov našich, fanúšikov Poľska, pár ryšavých ľudí, ktorí asi nebudú Irí. Pár opitých, pár veselých, pár rozbitých, pár nesmelých. Na štadión sa dostávame niečo po pol, dávame fotečku a hor sa hľadať tribúnu. Na pivo nezostal čas, a aj tak čapujú nealko.

Zážitok z pohľadu na trávnik, plné tribúny, samé slovenské vlajky a zaspievanú hymnu je niečo, čo sa opísať nedá, to musíte len zažiť. Razom bola únava z cesty preč. Hrali sme ako sme hrali, dopadlo to ako to dopadlo, to už viete všetci. Hanbiť sa nemáme za čo, bojovali sme s kolískou futbalu o čelo skupiny a vlastne o postup v atmosfére, ako na domácich majstrovstvách. Hokejových. Štadión povzbudzoval celých 90 minút, nechýbali vlny, Macejko ani výkriky pri strate lopty. Veď viete.

Po zápase a výmene názorov, že radšej zostaňme, najedzme sa, nech kolóny prejdú, sme zostali. Kolóny prešli, ale najesť sme sa nenajedli. Dokonca ani v krčmách už nemali poháre na pivo a to nám verte, že sme boli pekne ďaleko od centra. Hladní a vysušení kráčame ďalej.

O dvoch policajtov ďalej (jeden riadil križovatku ako Michael Jackson a druhý strieľal slovenských turistov pohľadom, ako pri naháňačke uprostred noci) sadáme do auta, trošku sklamaní z výsledku, trošku unavení, ale stále nadšení, že sme to naozaj celé zažili.

Nadránom ešte stretávame kamarátov zo susedného mesta, stojíme na pár čerpačkách (aby chlapci posunuli hladinu k dvom promile) a spievame ľudové hitovice. Navigácia nás presunula na cesty ešte horšie ako cez Skalité, určite sme na nich videli démona. Kolega Mirek ani na WC zrazu nepotreboval zastaviť. Jemný šok sme zažili, keď sme prechádzali hranice. Miesto očakávanej značky Slovenská Republika svietila Česká. Třinec? No dobre teda. Cesta už ubieha príjemne, všetci sa predriemali okrem mňa, aspoň dúfam.

Do Púchova dorážame o 4.hodine nadránom, po siedmych hodinách od Kielcov. Svitá a ja už pomaly upadám do kómy, ale spokojný, s úsmevom na tvári, že sme našich podporili. Na turnaji, ktorý možno bude ten najúspešnejší v histórii.

Dohodli sme sa, že na semifinále nejdeme, až na finále. Škoda. 

Michal Mácsai

Michal Mácsai

Napíš komentár