Žigmund Pálffy: „Slovenský Jágr“, ktorého brzdili zranenia.

07.08.2013 / Štefan Cebro
Žigo v spomienkovom zápase po smrti Pavla Demitru. (photo: SITA/Tomáš Somr)

Žigo v spomienkovom zápase po smrti Pavla Demitru. / (photo: SITA/Tomáš Somr)

Ťažko by ste hľadali talentovanejšieho slovenského hokejistu v ére samostatnosti. So Žigmundom Pálffym skončil hráč, ktorého meno si každý súper pamätal. Podobných, čo vzbudzovali vždy rešpekt, sme mali málo. Napriek tomu ostáva nezodpovedané ale, ktoré sa bude pri Žigovi vždy vynárať. Dosiahol všetko, na čo mal? Dá sa s tým polemizovať, aj keď kariéra šikovného krídelníka je skvelá a tisícky hokejistov mu ju môžu závidieť.

Veľa záleží aj od šťastia, kto vám dá prvú šancu, kto vás prvý draftuje, ako sa adaptujete na zámorský štýl. Jaromír Jágr by bol tiež možno inak braný, keby nevyhral hneď v prvých dvoch sezónach po boku Maria Lemieuxa Stanleyho pohár. Pálffy zabával svet všade, kde pôsobil. V troch tímoch NHL, Trenčíne, Skalici, ale aj Slavii Praha. Napriek tomu však tímových úspechov dosiahol málo, vzhľadom na svoju kvalitu a obrovský talent.

Skvelých federálnych 79 bodov v 43 zápasoch

Začal pritom skvele. Federálnym titulom s Duklou, keď dal ako dvadsaťročné ucho 79 bodov v 43 zápasoch. Dodnes ľudia krútia hlavami prečo sa vtedy nedostal do seniorskej reprezentácie (a ževraj Česi neboli uprednostňovaní). Potom prišiel prechod do NHL, kde to mal na začiatku „Ziggy“ ťažké, ale postupne sa oťukal a zaradil sa medzi hviezdy aj v zámorí. Jeho meno sa po arénach šírilo rýchlo, podobne komplexných útočníkov nebolo v polovici deväťdesiatych rokov veľa.

Svedčí o tom, že až štyrikrát sa prebojoval do najproduktívnejšej desiatky sezóny. Tímovo však Pálffy šťastie nemal. Islanders patrili k podpriemeru a ani LA Kings nebol klub, ktorý by na začiatku tisícročia zažil poriadnu sezónu. Výsledkom je, že si slovenský krídelník zahral len 24 zápasov v play off. Z toho len v troch z dvanástich sezón, ktoré odohral za morom, sa dostali jeho tímy do vyraďovacích bojov.

Strojca zlata z Göteborgu

Vďaka tomu sme však mohli oslavovať jedinečný úspech v roku 2002, keď bol Pálffy jedným z hlavných strojcov slovenského zlata v Göteborgu. Jeho prínos pre tím sa dá prirovnať k bratom Sedinovcom, ktorí ožiarili nevýrazných Švédov na poslednom svetovom šampionáte. Z priemerného tímu, ktorý nehral nič extra, spravili majstrovský.

Slovensko síce nebolo také priemerné, ale tiež potrebovalo posledný kúsok skladačky, aby sa rozbehlo. Tým bol jednoznačne menovec slávneho šľachtica. Na svoju genialitu potreboval len tri zápasy, v ktorých tvoril ako možno nikdy predtým. Prsty mal v siedmich z desiatich gólov Slovenska. Krásnymi asistenciami nabíjal hlavne Bondrovi so Šatanom a „Žigo si najlepší,“ od nebohého komentátora Miloša Kováča po víťaznom nájazde proti Švédom, si pamätá dodnes každý.

Legendárnym sa stala aj jeho veta, ktorú povedal nešťastnému Bondrovi, ktorý v semifinálovom rozstrele neprekonal Tommyho Sala. „Bonbón neboj, idem ja,“ s úsmevom riekol Pálffy a krásnou strelou do vinkla napodobnil podobne strieľajúceho Richarda Lintnera. K zlatu pridal o rok bronz. Na All Stars tím šampionátu mu vtedy nestačilo ani pätnásť bodov v deviatich zápasoch.

Nikdy nebol hokejistom roka

Tu sa dostávame k ďalšiemu paradoxu Pálffyho kariéry, k individuálnym cenám. Skvelý krídelník ich dostal mimimum, človeku sa ani nechce veriť, že nebol ani raz víťazom ankety o Zlatý puk, ktorú dostáva najlepší slovenský hokejista. Je to možno aj výsledkom Pálffyho povahy. V kabíne vždy vtipný a prostoreký Skaličan sa v kolektívne nikdy nestaval do role Šatana, Bondru či Višňovského. Rád sa stránil novinárov, aby mal svoj pokoj, možno preto sa na neho vždy tesne zabudlo (stačí sa pozrieť, koľko poskytol po konci kariéry rozhovorov).

Okrem toho veľký podiel na konečnom účte skvelého krídla majú zranenia. Hlavne ramená, ktoré ho trápili od mladých čias. Kvôli nim si dal ročnú pauzu a definitívne skončil v NHL po výbornom roku v Pittsburghu po boku nováčika Sidneyho Crosbyho. Kompletnú sezónu v NHL odohral len jednu a aspoň osemdesiat zápasov hral len v úvodných ročníkoch. Zranenia ho pripravili o takmer polovicu stretnutí za morom, vrátane olympijských hier v Turíne, kde mohol byť v ceste za medailou podobným žolíkom ako na šampionáte 2002.

Po ročnej pauze sa však rozhodol, že nemôže predsa ukončiť kariéru v tridsiatišiestich, na poľovačky bude čas aj po štyridsiatke. V extralige ukázal, že je stále fantastickým hokejistom, podpriemernú Skalicu vytiahol medzi špičku a individuálne lámal jeden rekord za druhým. Jeho 126 bodov v 70 zápasoch a neuveriteľných 64 gólov ostane na dlhé roky neprekonateľným rekordom. Napriek tomu ostala len zbožným prianím otázka, čo by sa stalo, ak by Pálffy pokračoval v NHL?

Možno by sa dostal do silného tímu, možno by zažil podobný návrat ako Jágr, možno by to však bolo sklamanie, čo si Žigo aj sám uvedomoval a preto radšej prišiel zabávať ľudí domov na Slovensko. Jeho kariéra bola skvelá, za čo mu musíme ďakovať, ale napriek tomu nám na perách ostane veta, čo keby nebol tak často zranený? Za seba môžem povedať, že určite by Marián Hossa nebol jediným Slovákom so stobodovou sezónou.

Pálffyho variácia zakončení, skvelá práca s pukom a časovaná prihrávka mala svetové parametre. Preto po jeho avizovanom konci písali české či kanadské stránky, že skončila legenda. 

Štefan Cebro

Štefan Cebro

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2013. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár