Dvakrát päť spôsobov, ako robiť futbal

26.11.2013 / Martin Petro
Robiť futbal ako Borussia.  (photo: SITA/AP Photo/Frank Augstein)

Robiť futbal ako Borussia. / (photo: SITA/AP Photo/Frank Augstein)

Futbal je najpopulárnejší šport na svete, hrajú ho všetci a všade, debata ukončená. Nepotrebujete k tomu nič špeciálne. Stačí vám vhodná obuv; nemusia to byť nutne legendárne gumotextílne žltočierne retro kopačky, hrať sa dá aj v platených číňanoch (najmä ak hráte na betóne, rovnako ako my, keď sme boli deti). Stačí vám niečo na seba; dres Teka s Butragueñom, Zamoranom alebo Šukerom, červenočierny Weah, alebo Del Piero (kto nemá dres, nech ani nechodí).

Hrať sa to dá za každého počasia, v mlákach, blate aj snehu, všade, kde je aspoň trochu rovný terén; pokojne aj na Tehelnom poli, len tam potom treba poprosiť toho pána v reflexnej veste, aby o kúsok posunul svoj bager. Vieme ho hrať všetci, môj foter, svokor, dokonca aj váš fúzatý šéf. To, že metrák svojej živej váhy postaví väčšinou do bránky je už vedľajšie. Všetci sa do toho rozumieme a väčšina z nás si myslí, že sa do toho nikto nerozumie lepšie. Boli by z nás skvelí profíci, prvotriedni tréneri, nadčasoví športoví riaditelia a iní Perézovia. Presne by sme vedeli, ako fotbal robiť.

Tento článok je prvým z dvoch o desiatich spôsoboch, akými sa to najčastejšie robí dnes; ako sa naháňa úspech, po ktorom každý zdravý muž túži; ako sa naháňa práve vo fotbale. Niektoré spôsoby vám budú istotne sympatickejšie, niektoré menej. Vo veľkom zaváži vaša fanúškovská orientácia. Žiadny z týchto spôsobov nich nie je vyslovene správny a svätý, žiadny z nich nie je iba biely, alebo iba čierny a za žiadny by som neposielal jeho realizátorov do pekla. Niektoré vystihnem lepšie, niektoré horšie, na niektoré možno zabudnem. Ale taký je život, ani Janko Kozák sa vždy netrafí do zostavy, ako napríklad naposledy proti Vatikánu.       

Materská škôlka

Spôsob, ktorý patrí k tým najzdravším vôbec. Fungujú tak kluby, ktoré majú skvelé podmienky pre mládež a nie je im ľúto pumpovať do nej ďalšie a ďalšie prostriedky. Väčšinou tieto organizácie disponujú juniorskou akadémiou, ktorá už má nejaké to meno. Hrajú v nej prevažne domáci hráči, no čím je akadémia vyhlásenejšia, tým je väčšia šanca, že sa do nej dostanú talenty v rannom veku aj zo zahraničia, napríklad z krajín, ktoré takéto podmienky nemajú, no rastú v nej talenty ako huby po daždi (Afrika, Džibuti, Slovensko).

Tieto kluby - materské škôlky - produkujú každoročne nových a nových odchovancov. Mnohí z nich sú piplaní a „pestovaní“ iba na to, aby boli v správnom čase - keď lokálnu úroveň prerastú - predaní vyššie a šírili tak dobrú povesť svojho vychovávateľa. Je to kolobeh, pri ktorom je aj koza sýta, aj vlk celý. Ak sú to odchovanci veľkoklubu, z ktorého sa už nie je veľmi kam posunúť, ostávajú v klube a stávajú sa legendami. Prípadne sa stále v rôznych intervaloch vracajú vždy domov ako bumerang. Ako napríklad Dušan Tittul.

Príklady: Barcelona (Messi, Xavi, Iniesta…); Ajax (Cruyff, van Basten, Rijkaard, Bergkamp, Kluivert, Sneider, Van der Vaart); Sporting Lisabon (Cristiano Ronaldo, Figo, Nani, Quaresma); Santos (Pele, Neymar, Robinho); Southampton (Shearer, Le Tissier, Walcott, Oxlade-Chamberlain, Bale); El Semillero (Maradona, Riquelme, Cambiasso); West Ham (Carrick, Lampard, Joe Cole, Glen Johnson, Defoe, bratia Ferdinandovci)… Trenčín

Perspektívni chemici

Veľmi podobný spôsob s predchádzajúcim, čo do zdravia a sympatií. Vsádzajú naňho kluby, ktoré možno nerodia toľko vlastnoručne vyrobených juniorských hviezd, no uvedomujú si, že základ je v perspektíve a najmä v správnej chémií - nazvime ich preto chemici (nadpis mylne signalizoval, že sa bude jednať Duslo Šaľa). Najsilnejšie väzby vznikajú, keď sú hráči (ale aj ľudia všeobecne) mladí. Priatelia, ktorých ste si našli na škole, vám budú vždy o niečo bližší než tí, ktorých ste vyfasovali do vedľajšej kancelárie.

Veľkú rolu tu hrá skauting a cit pre talent, ktorého rozvoj sa nedá urýchliť, takže trpezlivosť je v tomto prípade jedna veľká nevyhnutnosť. Spôsob je to vhodný pre klub, ktorý sa nebojí koncepčnej práce a toho, že si na výsledky chvíľu počká. Klub peniaze investuje do infraštruktúry, do talentov, dáva pomerne skoro a v ťažkých zápasoch šancu mladým, mixuje to skúsenými hráčmi a združuje hráčov podobnej národnosti (väčšinou domácich + jednej ďalšej). S týmto materiálom sa snaží sa hrať moderný, trendový futbal pod taktovkou trénera - vizionára.

Príklady: Arsenal (Wenger + Francúzi); Borussia Dortmund (Klopp + Poliaci); Plzeň (Vrba + Slováci)

Maratónci

Dlhoročná koncepcia a stabilita - to je ich motto. Sú to kluby, ktoré často veria jednému trénerovi dlhé roky (v tomto má najväčšiu tradíciu Anglicko), prípadne je mužstvo zverené do rúk niekomu mladému a šikovnému, ktorému by sa na dlhé roky veriť chcelo. Takýto klub má svoju kostru a filozofiu, ktorá sa prakticky nemení. V prestupových oknách sa primárne snaží udržať káder pokope a doplniť ho iba vtedy, ak je to nevyhnutné. Ak sa jedná o veľkú rybu, je to väčšinou jedna posila za sezónu. Každého hráča starostlivo zapracuje do svojho súkolia a pozornosť sústreďuje na to, aby kolektív ostal pokope.

Mužstvo má svojho dlhoročného kapitána, rok čo rok sa zohráva a má tendenciu výkonnostne rásť napriek tomu, že sa na prvý pohľad vôbec nemení. Tento spôsob má svoje riziká v tom, že herný štýl musí stále napredovať a byť v istých veciach flexibilný, inak hrozí, že sa opozerá a súperi naňho budú časom pripravení. Je to zdravý spôsob, ako robiť fotbal, nadržiava lojalite ku klubu, čo lahodí v prvom rade fanúšikovi. Ten má svojich verných hrdinov, nemusí neustále kupovať nové dresy a páliť tie staré.

Príklady: Manchester United a Everton (Sir Alex upgraded to David Moyes); Nottingham Forest 1975-1993 (Brian Clough); Atletico Madrid má nábeh so Simeonem; AS Rím; Šachťor Doneck  (Lucescu); Benfica; Švajčiarsko pod Hitzfeldom… kedysi Žilina

Instantný (ropný) projekt

Momentálne je celkom cool vlastniť a rozmaznávať svoj vlastný športový klub. Keby som mal zopár milión miliónov, tiež by som si jeden kúpil. Napríklad FK Vinohrady, ktoré medzičasom už dvakrát stihli zaniknúť, pretože im najskôr na ihrisku postavili Billu, a potom, keď sa obnovili a presťahovali, tak Lidl. Prenajal by som im teda nejakú barabizňu, nakúpil do mužstva Šebov, nejakých tých Brazílcov cez internet v balení po dvoch, Nasriho za 350k týždenne, dal by som to do rúk Ivanovi Galádovi alebo inému Juppovi Heynckesovi a do troch rokov žiadal titul z Ligy Majstrov.

Skrátka a dobre, instantný úspech v prášku, iba zaliať vodou. Takéto niečo sultánov a ruských miliardárov baví. Chudáci fanúšikovia oného klubu z toho majú zmiešané pocity a zvyšok sveta iba krúti hlavou. Nemám nič proti tomu, aby sa do futbalu vrážali koruny. Práve naopak. Ale keď už chýba trpezlivosť, malo by sa to robiť aspoň s malou štipkou rozumu. A nie ako malé decko z milionárskej rodiny, ktoré prišlo do hračkárstva. Degeneruje to prestupový trh, hráčom sa z toho točí hlava a zanikajú tradičné hodnoty, pre ktoré sa na trávnikoch drali trencle. 

Niektoré takéto projekty zomierajú na to, že úspech neprichádza okamžite a mecenáša čakanie omrzí. Iné sa časom pretransformujú na spôsob opísaný v predchádzajúcom bode, na dlhoročnú koncepciu maratónskeho bežca. Alebo sa aspoň tvária, že sa o to snažia. Plánovať dlhodobo a mať studňu na prostriedky, to je sen mnohých klubov. Ak to bohatý majiteľ myslí vážne, tak skôr či neskôr začne rozmýšľať viac do budúcna. Tak či tak, tej pachuti sa klub už ťažko zbaví. Každý vie, že keď nastanú problémy, tak ich kedykoľvek vyrieši dolárová injekcia a nie šikovnosť či kvalita, na ktorú sú odkázané ostatné kluby. 

Príklady: Chelsea (a jej ranná éra pod cárom Romanom); Manchester City (sultán Etihád IV.); Anži Machačkala (Sulejman Kerimov); Slovan Bratislava (Ivan Godfather, kvôli ktorému Slovan mnoho pravých belasých fanúškov celkom prirodzene prestal zaujímať); Drnovice (dedina s 2200 obyvateľmi, štadión pre 7000); Hoffenheim

Megalomani (kúpim všetko, čo sa blyští)

Tento spôsob sa najnovšie často prelína s číslom 4. Ak si chcem do pohára zarobiť trošku práškového úspechu instant, musím kúpiť to najlepšie, čo trh dá. Rozbiť 200 mega na posily a chváliť sa nevyrovnaným rozpočtom je dnes úplne bežné. Príklady z predchádzajúcej priečky teda pokojne aplikujte rovnako aj sem, zatnite zuby a nechajte pôsobiť. Okrem toho sa do tejto skupiny zaraďuje jeden konkrétny klub a priznávam sa bez mučenia, že táto priečka mu bola ušitá na mieru. Všetci dobre vedia, o kom je reč a ja som neobjavil koleso, keď ho ako učebnicový príklad megalomana uvediem.

Príklad: Real Madrid

Štyri z piatich najdrahších prestupov histórie patria práve White trash Baletu, posledné roky už iba naháňajú vlastný chvost. V poslednom diely zábavnej relácie "Cena je správna" nakupovali opäť raz z ostrovov. Ak to trochu pritiahneme za vlasy, tak môžeme napísať, že im aj celkom zahralo do kariet, keď si Kohúti vypýtali za Gereta Bejbla nekresťanskú stovečku. Real mohol vďaka tomu opäť posúvať latku, prepisovať rekordy a opäť šokovať. A o to predsa ide. Okrem iného, Barcelonská kúpa Zlatana sa tým posunula až na zemiakovú medailu.  

Všetky tie investície od počiatku marketingovej bubliny Galacticos sa údajne splatili sami. Ako? To sa spýtajte Kotlera. Je to čaro marketingu, vďaka ktorému má priemerný Madridčan doma 47 dresov s rôznymi menami. Fanúškovia si tých hráčov vlastne kupujú za vlastné. Jedno je však isté, Ligu Majstrov vyhrávajú posledných 11 rokov mužstvá, ktoré urobili viacej muziky za menej peňazí. Real od Zidanovho voleju nebol ani raz vo finále a doma berie tituly Barcelona v pomere 1:2. Lepší dôkaz, že tadiaľto cesta nevedie už iba ťažko zoženiete.      

Zajtra pokračujeme.

Martin Petro

Martin Petro

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2013. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár