Najlepší futbalista 20 rokov Slovenskej reprezentácie je Peter Dubovský

15.12.2013 / Denis Bohumil Schvarcz a Števo Kolibár
Víťazom súťaže sa stal Peter Dubovský. (photo: Martin Cejo Bosák)

Víťazom súťaže sa stal Peter Dubovský. / (photo: Martin Cejo Bosák)

Takmer tritisíc hlasov fanúšikov v celotýždňovom hlasovaní rozhodlo: Najlepším futbalistom Slovenskej reprezentácie v jej prvých 20 rokoch existencie bol Peter Dubovský. Futbalista Slovana Bratislava, Realu Madrid a Realu Oviedo aj vo finále s prehľadom porazil súpera v súboji o priazeň fanúšikov reprezentácie, ani súčasný kapitán Martin Škrtel nemal šancu.

Spomienky na vyše tridsiatku zápasov Slovenska, v ktorých nastúpil nevybledli. Dodnes je Dubovský právom vzorom ideálneho reprezentanta, hrajúceho za krajinu tak dobre, ak nie lepšie, ako za klub. Napísalo sa o ňom veľa, pre nás je výhra v súťaži na našom portáli príležitosťou zosumarizovať život kariéru talentovaného hráča, o ktorého Slovensko prišlo priskoro. Úlohy sa zhostil Števo Kolibár. Ešte predtým informácia pre všetkých, ktorí sa zapojili do súťaže: Víťazov modrého reprezentačného dresu a futbalových DVDčiek nájdete na TakUrcitee.sk v pondelok. 

PETER DUBOVSKÝ NEBOL KLASICKOU FUTBALOVOU DESIATKOU

Súboj o futbalistu desaťročia síce s Moravčíkom prehral, no v ankete o Najlepšieho reprezentanta SR mu to vrátil aj s úrokmi. Boli to vaše hlasy, čo jasne ukázali, že lepšieho futbalistu s trojvrším na hrudi sme medzi Novou Sedlicou a Záhorskou Vsou doposiaľ nemali. Aký teda bol Peter Dubovský?

Pravdivosť múdier z Wikipédie už lúštila nejedna zbytočná štúdia hradená z eurofondov, avšak nasledovná defínicia sedí: „Trequartista, zvyčajne nosiaci číslo 10, má voľnú pozíciu medzi zálohou a útočníkmi, či už na osi ihriska alebo na krídlach.“ Najčastejšie sa tým myslia podhrotoví playmakeri s výbornou kopacou technikou, čo nepohŕdnu ani prihrávkou, ani strelou do vinkľa.

Dubovského príslušnosť k tomuto exkluzívnemu stavu naznačujú aj slová jeho niekdajšieho spoluhráča a veľkého kamaráta Vlada Kindera, v nevygoogliteľnom medailóne vtedajšej STV: „Myslím si, že špílmachri nosili desinu, čiže [...] tá desina mu právom patrila.“ Vlado má nepochybne pravdu, no zároveň s tým si dovolíme tvrdiť, že Bobo, čo bola Dubovského najpoužívanejšia prezývka, nebol klasickou desiatkou. Do zakončenia ho to totiž ťahalo viac než rivalov z oboru, z čoho prirodzene vyplývala i jeho o čosi nižšia aktivita medzi útočnou a stredovou formáciou.

Dubovského počas kariéry mnohí spájali trebárs s Karolom Joklom, inou legendou Slovana, najmä pre jeho hernú inteligenciu a vycibrenú techniku. Podľa nás však existuje minimálne jeden ďalší hráč, s ktorým by ste si Petra ľahko zmýlili. Takým bol Dennis Bergkamp, legendárny kanonier z Holandska. Práve príklad Dubovského s Bergkampom pekne ilustruje rozdiel oproti klasickým desiatkam ako boli notoricky známy Pelé s notorikom Maradonom. Jednoducho, Bobo s Dennisom boli typologicky iní.

NA SLOVENSKU HRAL LEN V BRATISLAVE

Dubák začínal v roku 1982 v klube zo susedstva – Vinohrady Bratislava. Na dnes už neexistujúce ihrisko ho však nepriniesol papaláš v straníckej Volge (dnes túto úlohu plnia zazobaní oteckovia s lízovaným Touaregom), lež spolu s bratom a kamarátmi sa prišli sami opýtať, typicky na tú dobu, že či si nemôžu zahrať. Od toho momentu bola Petrova ľavačka nastráženejšou na území Bratislavy.

Počnúc rokom 1985, už ako slovanista, preoral na Tehelnom poli žiacke i dorastenecké kategórie, z federálnych titulov sa tešil tak s mladším ako i starším dorastom. Keďže leví podiel na týchto úspechoch mal práve impresário Peter, tápajúci áčkarský Slovan sa nevedel dočkať. Dubák totiž do klubu prišiel práve v čase, keď sa Belasí prvýkrát v histórii porúčali z najvyššej súťaže. Do nej sa vrátili v sezóne 1989/90, v ktorej si prvý štart za mužskú šatňu prípisal i 17-ročný Dubovský. Písal sa marec 1990.

V živote mnohých futbalistov sa stane prechod od dorastencov k mužom hotovou kataklizmou, čo ich navždy paralyzuje. Preto bolo pre Petra nasledujúcich 20 mesiacov životne dôležitých. Toto náročné obdobie však zvládol tak rutinérsky, že ak nie vtedy, tak teraz určite pána Žubajíka o miesto v šlabikári pripraví. Na konci neúspešnej kvalifikácie o Euro 92 nastúpil prvýkrát i v československom drese, proti trápiacej sa Furii roja. Naši však v Dubovského sevillskej premiére prehrali 2:1.

KĽÚČOVÁ OSOBNOSŤ PRE FEDERÁLNY TITUL

Dôvodom Dubákovho štartu v najcennejšom drese bol obdivuhodne mastný účet, ktorý si zriadil vo federálnej banke lige. Petrova jesenná bilancia sezóny 1991/92 bola 19 zásahov v 15 zápasoch, v ktorých navyše Slovan stratil iba 2 body za 2 remízy (vtedy sa za výhru ešte neudeľovali tri body, pozn.r.). Belasí prezentovali vynikajúcu formu aj v pamätnom dvojzápase v prvom kole Pohára UEFA, kde schytali kráľovský Real. Napriek veľkosti súpera však uhrali dva viac ako prijateľné výsledky (prehra 1:2 doma a remíza 1:1 vonku), pričom Bobo zariadil práve domácu trefu.

A keď Dubovského neskolila ani jarná únava, jeho gólostroj sa zastavil až na čísle 27. Pri kvalite federálnej súťaže to bol ohurujúci výsledok. Slovan vďaka nemu, ale i ďalším veľkým postavám vedeným trénerom Galisom ako Vencel ml., Glonek, Krištofík, Kinder, Pecko či Timko (bez Tittela, ktorý sezónu strávil na skusoch vo francúzskom Nimes, pozn.r.) získal titul v predposlednom ročníku federálnej ligy.

Po takejto sezóne bol tlak na hráčov enormný, Galis si s nimi preto často povyrazil na tréning až do preďalekých Vysokých Tatier, kde okrem iného nasávali aj zdravý vzduch. Zatiaľ čo Mečiar s Klausom kuli pikle v Tugendhate, Slovan sa sústredil najmä na Európsky pohár majstrov (predchodcu LM). Jeden z najlepších výkonov v belasom drese predviedol Bobo hneď v prvom stretnutí z dvojzápasu s Ferencvárosom. Dva budapeštianske rezy do hosťujúcej obrany a ponížený súper, ktorý nám to potom skrze Nagymaros dal patrične vyžrať.

RODNEJ HRUDE ZAMÁVAL KOŠICKÝM HETRIKOM

V hlavnom meste Maďarska tak už o nič nešlo a po bezgólovej remíze bol žreb k Slovanu, podobne ako s Madridom, opäť nemilosrdný. V 2.kole čelili Belasí snáď najlepšiemu mužstvu tej doby – milánskemu AC. Doma s ním síce prehrali len 0:1, ale na San Siro si išli po ďalšie štyri kúsky. Ani tentokrát sa tak výraznejší prienik na mapu futbalovej Európy nekonal a zlatej generácii sa nepodarilo obhájiť ani lanský ligový titul. S vavrínom pre víťaza sa tak s federálnou súťažou rozlúčila, nechutne symbolicky, Sparta.

Dubovský však titul kráľa strelcov s 24 gólmi obhájil, čo prispelo k radostnému začiatku futbalového leta. V júni 1993 pricestoval na už zosnulé košické VŠA hviezdami nabitý káder Rumunska, vedený Georgem Hagim. Súper nás síce v boji o MS 1994 napokon celkovo predčil, lenže v to nádherné júnové popoludnie ťahal za kratší koniec. Dôvodom bol najmä hviezdne hrajúci Bobo, ktorý vsietil svoj prvý reprezentačný hetrik gólmi ako z partesu.

Zakrátko nato prišiel do Bratislavy telegram z Madridu s prosíkom o Petrove služby. Zatiaľ čo funkcionári by kývli ako na povel, Dubák si vzal čas na rozmyslenie. Dôvodom bol, okrem iného, aj Ajax Amsterdam. Klub totiž hľadal náhradu za čerstvo odídeného Bergkampa a ako je vám už z vyšších riadkov zrejmé, práve Dubovský mal byť jeho dokonalou náhradou. Čo by bolo keby sme sa, prirodzene, nikdy viac nedozvedeli, faktom zostáva, že Peter prijal ponuku, ktorú ako hráč nemôžete neprijať. Iste ste si totiž všimli, že Real Madrid klope na dvere tunajších futbalistov podobne často ako pozvánka na MS.

Z HVIEZDNEHO MADRIDU ODIŠIEL FRUSTROVANÝ

V Španielsku sa tak pre Petra začala nová éra, avšak kvôli kombinácii nedostatku príležitostí (Real Madrid) a viacerých zranení (Real Oviedo) štatisticky menej vydarená. Na Bernabéu odohral Bobo počas dvoch sezón 31 zápasov, v ktorých vsietil len 2 góly. Takto sladkokyslý kariérny prestoj napokon  v roku 1995 primäl Petra k odchodu do Realu Oviedo, kde zotrval až do tragickej smrti v júni 2000. Za tento čas odohral 120 zápasov, počas ktorých zaťažil kontá súperov 17 gólmi. Z pohľadu štatistík síce nenadviazal na slávne bratislavské sezóny ani na štadióne Carlosa Tartiereho, no napriek tomu bol miláčikom tribún a ikonou klubu. Aj preto venovali jeho spoluhráči prvý ligový gól sezóny 2000/2001 práve jemu a zároveň v rámci piety si tri roky nemohol nik obliecť dres s číslom 10.

K najbolestnejšiemu momentu pre slovenských fanúšikov sa vracať nebudeme. Nepatrí sa totiž opätovne jatriť rany, najmä s ohľadom na jeho pozostalých. Faktom však je, že v lete roku 2000 prišlo Slovensko o jedného zo svojich najlepších futbalistov histórie, o strelca na pohľadanie, o mága penaltových rozstrelov i priamych kopov. O hráča s jemnocitom, aký by mu závidelí mnohi súčasní velikáni. O menej tradičného nositeľa čísla 10, ktorý však prihrať neodmietol, o elegána a dirigenta futbalových trávnikov, o mimoriadnu osobnosť s presahom mimo futbalový svet.

Denis Bohumil Schvarcz

Denis Bohumil Schvarcz

Števo Kolibár

Števo Kolibár

Napíš komentár