F1: Majstri, ktorí majstrami byť nemali, časť II.

22.12.2013 / Branislav Ježík
Ktože šoféroval Benetton a stal sa na ňom nezaslúženým majstrom sveta? (photo: SITA/AP Photo/Thomas Kienzle)

Ktože šoféroval Benetton a stal sa na ňom nezaslúženým majstrom sveta? / (photo: SITA/AP Photo/Thomas Kienzle)

Znova je tu nedeľa, "hrací deň" Formuly 1. Keďže však monoposty sú uložené pod plachtami v továrenských továrňach, palivo a pneumatiky sa šetria na jarný štart novej sezóny, zavŕšime dnes dvojdielny seriál o majstroch sveta, ktorí sa nimi stať vlastne nemali. Ak si chcete pripomenúť šampiónov na miestach 10 až 6, nech sa páči, kliknite si. O piatich najnezaslúženejších víťazov F1 čítajte v dnešnom článku.

5. Jenson Button (2009)

Akokoľvek je sympatický tento posledný britský majster sveta, aj tak sme ho zaradili do nášho rebríčka. Ale ak je v ňom Mario Andretti, Button v ňom nesmie chýbať. Skúsme to vysvetliť našej slovači, ktorá vždy súcitila a držala palce utláčaným, ukrivdeným... proste outsiderom. Tým mal byť aj tím Brawn GP v roku 2009. Oficiálne vznikol len tri týždne pred štartom sezóny. Nezačínal ale na zelenej lúke. V roku 2008 naplno vo svete vypukla kríza a Honda sa rozhodla dať zbohom utrácaniu peňazí v F1. Rozhodnutie ale padlo až na konci sezóny, keď už bol monopost Honda RA109 pre nasledujúcu sezónu takmer hotový. Nepríjemná situácia najmä pre oboch jazdcov tímu Jensona Buttona a Rubensa Barrichella. Technický riaditeľ tímu Ross Brawn v decembri 2008 odkúpil tím od Hondy a mal štvrť roka na to, aby zohnal nejaký súci motor. Nakoniec sa dohodol s Mercedesom a tak sa mohlo začať pretekať. Hneď v prvej veľkej cene prišiel šok, keď na bielo nalakované monoposty Honda, teraz už nesúce meno Brawn BGP 001, obsadili prvé dve miesta na štarte a v rovnakom poradí prišli aj do cieľa. Takto to pokračovalo až do Turecka - Button vyhral šesť zo siedmych veľkých cien. Ale potom akoby uťal. Tajomstvo úspechu Brawnov spočívalo v dvojitom difúzore. Tvarovanie vyústenia podlahy, ktoré generuje prítlak v zadnej časti monopstu nebolo podľa niektorých (medzi nimi napríklad aj podľa Adriana Neweya) v súlade s pravidlami. Do sezóny nastúpili s takýmto riešením len tri týmy: Brawn, Williams a Toyota, ktoré proste len využili dieru v predpisoch. FIA v polovici apríla šalamúnsky rozriešila tento problém: pre sezónu 2009 dvojité difúzory povolila a pre rok 2011 zaplátala dieru v predpisoch tak, že ich de facto zakázala. Niektorí povolenie dvojitých difúzorov, ktoré bolo proti duchu pravidiel, pripisujú vtedajšiemu šéfovi FIA Maxovi Mosleymu. Mala to byť jeho pomsta McLarenu, ktorý dopomohol britskému bulváru vyniesť na svetlo sveta podrobnosti o jeho sexuálnych chúťkach rok predtým (čo mala byť zase odplata za mastnú stomiliónovú pokutu za špionáž v roku 2007). To len tak na dokreslenie, aby ste nemali ilúzie o tom, že F1 je len o športe. Vráťme sa ale späť k Buttonovi. Po víkende v Turecku bolo na programe ešte desať veľkých cien. Button už žiadnu z nich nevyhral a na stupeň víťazov sa pozrel už len dvakrát (druhýkrat až v posledých pretekoch, keď už mal titul vo vrecku). A to isté sa dialo aj v kvalifikáciach. Porážali ho nielen jazdci z iných tímov, ale aj jeho tímový kolega Rubens Barrichello, ktorý dokázal zvíťaziť dvakrát. Jednoducho Jenson spadol späť do svojho sivého priemeru, v ktorom, keď má svoj deň a dobré auto, dokáže vyhrať. Ak ten deň nemá, dokáže doviesť dobré auto maximálne na stupňoch víťazov. A nebyť detských chorôb, ktoré v Red Bulle dokázali vyriešiť až v závere sezóny, o svoj titul by Button s veľkou pravdepodobnosťou prišiel. Mario Andretti, ktorého sme spomínali na začiatku, si dokázal aspoň udržať výkonnosť počas celej sezóny a rovnako bol dobrý aj v kvalifikáciách. Zákonite tak musí Jenson putovať na vyššie priečky nášho rebríčka.

4. Michael Schumacher (1994)

Áno do tohto rebríčka podľa nás patrí aj Weltmeister Schumi. O tom, že si svoje tituly, najmä tie vo Ferrari zaslúžil, niet pochýb. Stačí sa pozrieť do štatistík. Reč je ale o jeho úplne prvom titule, ktorý získal v roku 1994. Odhliadnuc od toho, že v tom roku monopost Benetton pravdepodobne používal zakázanú trakčnú kontrolu (aj keby to už teraz priznal hocikto z tímu, titul mu už nikto nevezme) - formula 1 je aj o umení pohybovať sa na hrane pravidiel a niekedy aj za nimi. Dôležité je, aby sa na to neprišlo. Na ilegálny softvér sa síce neprišlo, ale na to, že v Benettone vymontovali z tankovacieho zariadenia palivový filter, ktorý umožňoval tankovať o 12,5% rýchlejšie, ako ostatným (a tým sa skrátili zastávky v boxoch), sa prišlo až po Veľkej cene Nemecka. Tu si v boxoch užil ohnivé peklo Schumacherov tímový kolega Jos Verstappen. Okrem toho bol Schumacher diskvalifikovaný po víťazstve v Belgicku, keď hrúbka drevenej dosky na podlahe jeho monopostu nedosahovala predpísané hodnoty. Hneď po tejto diskvalifikácii musel Schumi nútene pauzovať v dvoch nasledujúcich pretekoch, čo bol trest za ignorovanie čiernej vlajky vo Veľkej cene Veľkej Británie. Podčiarknuté, sčítané - z pätnástich veľkých cien v roku 1994 bol Schumacher z dvoch diskvalifikovaný, dvoch sa nezúčastnil a v jednej vypadol pre poruchu motora. Z tých zostávajúcich desiatich osem vyhral a dvakrát bol druhý. Všetko, čo sme tu doteraz napísali by sa mu dalo odpustiť a mohli by sme povedať, že titul si zaslúžil. To, prečo sme ho zaradili do tohto rebríčka je situácia, ktorá sa odohrala v zákrute East Terrace v 36. kole Veľkej ceny Austrálie v Adelaide. Boli to posledné preteky sezóny. Schumacher viedol v celkovom poradí pred Damonom Hillom o jeden bod, takže potreboval skončiť pred ním (za istých okolností mohol skončiť aj za ním a vďaka väčšiemu počtu víťazstiev by bol majstrom, ale to tu teraz nebudeme rozoberať). Hillovi mal pomôcť získať titul Nigel Mansell, ktorý sa vrátil už ako čerstvý majster americkej série Indy a nahradil v tíme Williams Davida Coultharda. Ten vyhral síce kvalifikáciu, ale po štarte sa do vedenia dostal Schumacher, nasledovaný Hillom, ktorý mu nedal dýchať a v tesnom závese krúžil za ním čakajúc na Nemcovu chybu. Tá prišla práve v spomínanom 36. kole. Schumacher bol na výjazde zo zákruty trochu rýchlejší a pravou časťou narazil do múriku pri trati, pričom si poškodil monopost. Stihol sa však vrátiť na trať ešte pred Hillom, ale bol pomalší. A v tom to prišlo: Schumacher vedel, že preteky pre neho končia. Na rozhodnutie mal zhruba jednu - dve sekundy. Hill to najskôr skúsil zľava, ale Nemec ho zablokoval a tak ho podišiel a pred nasledujúcou pravou zákrutou bol na jeho pravej strane. Schumacher stáča svoj Benetton nekompromisne na Hillovu stranu, zadným pravým kolesom zachytí ľavé predné modrobieleho Williamsu, čím mu zlomí záves kolesa a obaja tak končia. V tabuľke sa na čele nič nemení a Schumacher získava svoj prvý titul. Že by tým chcel napodobniť Sennu z roku 1990, ktorý bol taký frustrovaný zo sporov so šéfom FIA Jeanom Mariom Balestrem, že v Japonsku narazil zozadu do Prosta a získal tak titul? Trochu nepodarený pokus, ako napodobniť legendu... Alebo len mladícky skrat pri snahe získať za každú cenu svoj prvý titul? Veľmi tomu neverím, obzvlášť, keď sa o niečo podobné pokúsil o aj tri roky neskôr v Jereze. Vo Williamse už vtedy sedel Jacques Villeneuve, ale ten dokázal priviesť svoje auto do cieľa a získať tak titul pre seba. V tú poslednú októbrovú nedeľu v roku 1997 Michael Schumacher definitívne pochoval svoju legendu v anglicky hovoriacich krajinách... Každopádne Nemec sa dodnes vyhýba odpovediam na otázky týkajúce sa týchto dvoch kolízií. Hillovi, ani Villeneuveovi sa za ne nikdy neospravedlnil.

3. Juan Manuel Fangio (1956)

Táto legenda sa tiež prepracovala do 10 Naj. Ak budete niekedy vysvetľovať pojem „gentleman“, spomeňte aj tento príbeh. Ťažko Fangiovi niečo vyčítať, veď vyhral takmer každú druhú veľkú cenu, v ktorej štartoval. Napriek tomu sme ho do nášho rebríčka zaradili. Môže za to jeho titul číslo štyri, ktorý získal v siedmom ročníku majstrovstiev sveta. Podarilo sa mu ho vyhrať len vďaka vtedajším pravidlám. Podľa dnešných by ho získal Angličan Peter Collins. Na začiatku roka sa predpokladalo, že Fangio opäť rozdrví svoju konkurenciu tak, ako v dvoch predchádzajúcich rokoch. Opak bol ale pravdou. O šampiónovi sa rozhodovalo až v posledných pretekoch, ktoré sa konali v talianskej Monze. Fangiove vzťahy z ľuďmi z tímu Ferrari, za ktorých sa rozhodol jazdiť v roku 1956 boli dosť napäté, pretože mechanikov stále nútil, aby venovali viac času príprave auta, pretože to trpelo častými poruchami. Víťazstvá v sezóne si medzi sebou rozdelili traja jazdci (ak nerátame 500 míľ Indy, ktorých sa ani jeden z nich nezúčastnil) - Juan Manuel Fangio, Stirling Moss a Peter Collins. Na čele tabuľky bol Fangio s 30 bodmi, Collins (obaja na Ferrari) a Jean Behra na Maserati strácali osem bodov. Štvrtý Moss so stratou jedenásť bodov bol už bez šance na titul. Ten sa niekoľko kôl po štarte postupne vďaka lepším pneumatikám Pirelli prepracoval do čela. V deviatom kole zničil svoje pneumatiky Eugenio Castellotti na Ferrari a ťažko havaroval, našťastie sa to obišlo bez následkov na jeho zdraví a do boxov odišiel po svojich. Fangio a Collins radšej šetrili pneumatiky Englebert na piatom a šiestom mieste. V 23. kole odstúpil pre poruchu Jean Behra a v hre o titul tak ostali len Fangio s Collinsom. Tesne pred polovicou pretekov odbočil do boxov Fangio s poruchou riadenia. Mechanikom trvalo štyri kolá, kým poruchu opravili. Do jeho auta ale naskočil Eugenio Castellotti. Áno, ten ktorý havaroval v deviatom kole. S takou veľkou stratou už nemal šancu na víťazstvo. Taktika Ferrari bola totiž iná. Do boxov mal prísť Luigi Musso, ktorý vďaka výmene pneumatík v tom čase jazdil na treťom mieste pred Collinsom. Na jeho miesto si mal presadnúť Fangio a zabojovať tak o titul s Collinsom. Vtedy bola totiž výmena jazdcov povolená a výsledok v cieli sa určil podľa auta. Ak sa za jeho volantom vystriedali viacerí jazdci, rozdelili si medzi seba získané body. Musso ale ignoroval príkazy tímu a jazdil ďalej, pretože veľmi túžil vyhrať domácu veľkú cenu. V 35. kole zastavil na plánovanú výmenu pneumatík Peter Colins. Na prekvapenie všetkých vystúpil z kokpitu a ponúkol svoje Ferrari Fangiovi. Ten neváhal a nakoniec skončil na druhom mieste a mohol tak oslavovať titul. Z víťazstva sa tešil Moss, ale nebolo mu to už nič platné. Ani jeho víťazstvo však nebolo jednoduché. Päť kôl pred koncom ostal stáť na trati s vyschnutou nádržou. Keď to videl jeho tímový kolega Luigi Piotti, ktorý práve prechádzal okolo, zaradil sa za Angličana a nosom svojho Maseratti ho dotlačil do boxov, kde mohol Moss natankovať a pokračovať v jazde. Zaujímavosťou je, že podobným spôsobom, ako sa dopracoval Fangio k svojmu druhému miestu, získal aj svoje prvé víťazstvo v sezóne v Argentíne. Tu mu po poruche palivového čerpadla poskytol svoje Ferrari práve Luigi Musso. Ten sa nakoniec víťazstva nedočkal a tri kolá pred koncom skončil s tou istou poruchou, ako Fangio so svojim pôvodným monopostom. Po Mossových problémoch s palivom jazdil vtedy na prvom mieste... Že sa v tom už strácate? Tak si radšej ani nepozerajte výsledkovú listinu z týchto pretekov. Fangio v nej figuruje s Collinsom na druhom a aj na ôsmom mieste spolu s Castellottim, ktorý je vo výsledkoch aj medzi neklasifikovanými s poznámkou havária v 9. kole... A ako situáciu v 35. kole okomentoval Peter Collins, ktorý sa týmto gentlemanským gestom takmer s istotou vzdal titulu? „Pokiaľ preteká Juan Manuel Fangio, nezaslúži si titul nikto iný. Pre mňa by to bolo aj tak priskoro, aby som sa stal majstrom. Som ešte mladý a na titul mám dosť času“. Svojho titulu sa ale nikdy nedočkal. O dva roky si preňho prišla zubatá, keď podľahol následkom zranení hlavy po havárii pri veľkej cene na Nürburgringu.

2. John Surtees (1964)

Ďalší Brit, jediný šampión na dvoch, aj štyroch kolesách. V roku 1964 bojoval o titul s Angličanom Grahamom Hillom a Škótom Jimom Clarkom. Pred poslednými pretekmi strácal na Hilla päť bodov a pred Clarkom mal štvorbodový náskok. O titule sa malo rozhodnúť v záverečných pretekoch v Mexiku. Z prvého miesta na štarte sa dostal do vedenia Jim Clark, za ním jazdil Dan Gurney a o tretie miesto bojoval Graham Hill s jazdcom Ferrari Lorenzom Bandinim. Za tejto konštelácie by bral titul Clark, ktorý by bol na tom bodovo rovnako ako Hill, ale vďaka väčšienmu počtu víťazstiev by sa dostal pred neho. Až za nimi na piatej pozícii jazdil John Surtees na Ferrari. Hviezdy mal ale v ten deň k sebe naklonené práve on. Najskôr jeho tímový kolega vrazil do zadnej časti Hillovho monopostu BRM, ktorý spravil hodiny a tým pádom klesol v poradí. Dodnes prebiehajú diskusie, či to bol bežný pretekársky incident, alebo takto chcel Bandini pomôcť Surteesovi. Nárazom mu totiž poškodil výfuk a jeho motor začal strácať výkon. Každopádne Graham Hill zachoval zmysel pre typický britský humor a na Vianoce poslal Lorenzovi Bandinimu knihu „Ako sa naučiť šoférovať auto“. Stále tu bol ešte Clark, ktorý zdanlivo neohrozene trielil za titulom. Všetky nádeje ale ukončil sedem kôl pred koncom vytekajúci olej z motoru Climax za jeho chrbtom. V predposlednom kole už Škót zadrel motor úplne a preteky sa pre neho skončili. Do posledného kola vchádzali jazdci v poradí Gurney-Bandini-Surtees. Posledne menovaný sa potreboval dostať ešte o priečku vyššie, pretože ak by preteky skončili takto, majstrom by sa stal Hill. Zdanlivo neriešiteľnú situáciu vyriešilo Ferrari. Tímový manažér Eugenio Dragoni sa divokými gestikuláciami na cieľovej rovinke snažil naznačiť Bandinimu, aby pustil Surteesa pred seba. Ten to našťastie pochopil a tak sa Angličan v cieli mohol tešiť zo svojho jediného titulu v F1. Zaujímavosťou je, že majstrom sveta sa nestal jazdec, ktorý vyhral najviac veľkých cien (Jim Clark) a dokonca ani jazdec, ktorý získal najviac bodov. Graham Hill totiž vďaka pravidlu, ktoré platilo až do roku 1991, prišiel o dva body, keď do celkového bodového skóre sa započítavalo len šesť najlepších výsledkov v sezóne (z desiatich pretekov). Titul tak bral Surtees, ktorý sa počas celej sezóny neobjavil ani raz na prvej priečke priebežného poradia šampionátu a titul vlastne vyhral v poslednom kole. Na dvoch kolesách mu to ale išlo evidentne lepšie, veď majstrom sveta sa stal celkovo sedemkrát. S monopostami F1 získal celkovo šesť víťazstiev. Na sklonku kariéry si založil vlastný tým, ale žiadne veľké výsledky s ním nikdy nedosiahol.

1. Keke Rosberg (1982)

Na vrchole rebríčka nemôže byť nikto iný, ako otec súčasného jazdca Mercedesu – Fín Keke Rosberg, ktorý dovtedy nevyhral ani jedny preteky. V roku 1982 nahradil vo Williamse odchádzajúceho miláčika tímu Alana Jonesa. Bola to taká zvláštna sezóna poznačená nepokojmi pri roztržke medzi FISA (terajšia FIA) a FOCA (asociácia konštruktérov F1), štrajkami, ale aj diskvalifikáciami a smrťou dvoch jazdcov. Celý ročník ako keby najviac vystihovala Veľká cena Monaka. Vo vedení bol do 15. kola René Arnoux na Renaulte, ktorý dostal hodiny a tak ho na čele vystriedal jeho tímový kolega Alain Prost. Všetko nasvedčovalo tomu, že si Francúz pokojne dojazdí pre svoje šieste víťazstvo, keď štrnásť kôl pred koncom začalo pršať a veľká cena začala byť v tej chvíli viac, než zaujímavá. Najskôr v 65. kole narazil do zvodidiel piaty Rosberg, o chvíľu na to aj Derek Daly. Tri kolá pred koncom bol na výjazde zo šikany príliš rýchly aj vedúci Prost a zapichol svoj Renault do zvodidiel. Do vedenia sa tak dostal Riccardo Patrese, ale ten hneď v nasledujúcom kole dostal hodiny v zákrute pri hoteli Loews a zhasol mu motor. Prvé miesto spadlo do náručia Didierovi Pironimu na Ferrari, ale aj ten začal spomaľovať po poruche motora. Predbehol ho Andrea de Cesaris, ale tomu čoskoro došlo palivo a ostal stáť na trati. Zdalo sa, že vyhrá Nigel Mansell, ktorý ale jazdil o kolo späť. Medzitým sa traťoví komisári snažili odtlačiť Patreseho Brabham zo zákruty Loews, ktorá sa zvažuje dolu kopcom k tunelu. Patrese nezaváhal, zaradil dvojku, podarilo sa mu naštartovať motor a v domienke, že vybojoval druhé miesto prešiel cieľovú čiaru. Na jeho veľké prekvapenie však bol vyhlásený za víťaza, pretože Mansell potreboval odjazdiť ešte jeden okruh, aby vyhral. Titul akoby v tom roku nikto nechcel. Žiadny z jazdcov nevyhral vtedy viac ako dvakrát, dohromady štatistiky zaznamenali jedenásť víťazov. Ak by prebiehalo, všetko ako obyčajne, titul by pravdepodobne získal jazdec Ferrari. Taliani nakoniec aj vyhrali Pohár konštruktérov, napriek tomu, že v dvoch veľkých cenách neštartovali vôbec a v piatich ďalších štartovali len s jedným autom. Žiaľ v kvalifikácii na piate preteky v Belgicku sa vtedy najskôr zabil Gilles Villeneuve a potom v Nemecku opäť v kvalifikácii v daždi si dolámal nohy aj vtedajší líder celkového poradia Didier Pironi. Jednookým medzi slepými nakoniec ostal Keke Rosberg, ktorý preskočil Pironiho v tabuľke jazdcov až po svojom premiérovom víťazstve tri preteky pred koncom vo francúzskom meste horčice Dijone, kde sa vtedy konala Veľká cena Švajčiarska. Do poslednej veľkej ceny v Long Beach išiel Rosberg s komfortným náskokom deväť bodov pred druhým Johnom Watsonom na McLarene. Ten potreboval bezpodmienečne vyhrať a dúfať, že Fín skončí horšie ako šiesty. Nakoniec Angličan skončil druhý a Rosberg piaty. A to ešte prišiel o jeden bod, keď bol diskvalifikovaný po Veľkej cene Brazílie. Niektoré britské tímy totiž začali používať „vodné chladenie bŕzd“. V aute tak boli namontované vodné nádrže, ktoré zvyšovali hmotnosť monopostu tak, aby vyhovovalo predpisom pri preberaní áut na štart. Po štarte bola voda postupne vypustená a autá boli odrazu ľahšie, ako povoľovali predpisy. Šesť pódiových umiestnení, vrátane jediného víťazstva v šestnástich pretekoch sezóny v tom roku stačilo Kekemu Rosbergovi na zisk titulu. Len si to predstavte: vyhráte svoje prvé preteky v F1 a hneď sa stanete aj majstrom sveta. A takých pilotov, ktorým sa to podarilo prvýkrát v živote, by ste v roku 1982 našli ešte ďalších štyroch. Niekedy stačí naozaj málo, aby ste boli najlepší...

Branislav Ježík

Branislav Ježík

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2013. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár