Môj najsilnejší zážitok 2013: Girondins - Eintracht

28.12.2013 / Števo Kolibár
Masa oranžových fanúšikov Frankfurtu počas predmetného zápasu. (photo: SITA/AP Photo/ Bob Edme)

Masa oranžových fanúšikov Frankfurtu počas predmetného zápasu. / (photo: SITA/AP Photo/ Bob Edme)

Cyklus Môj najsilnejší zážitok prinesie na sklonku roka spomienky našich redaktorov na emócie, ktoré ich v končiacom sa letopočte postretli. 

Ktorý z toho množstva vybrať? Mohol by som písať o Saganovi a úžasnej Tour alebo o Chárovi, Hossovi a Handzušovi a ich skvelom finále NHL. Mohol by som aj o mnohých ďalších. Ako top však nakoniec vyberám to, čo som okúsil priamo na vlastnej koži.

Štadión Chabana Delmasa v Bordeaux presluhuje už dobrých pár rokov. Do definitívneho dôchodku ho pošle EURO 2016, ktoré sa v rozšírenom formáte bude hrať práve v krajine galského kohúta. Kozákovi a jeho družine by akiste vôbec nevadilo, ak by si v lete 2016 zložili svoj hlavný stan už na novom štadióne. Verímä!

Zážitok, o ktorom píšem bol mojím druhým zápasom na spomínanom ovále v mekke vína. Najprv to bol príjemný septembrový večer, čo priniesol ligový majstrák domácich s milionármi z PSG. Hltal som futbalové majstrovstvo Ibrahimoviča s Cavanim a popritom zisťoval aké biedne mužstvo majú domáci Les Bordelaises. Teda, že asi si s nimi za ten polrok veľa slávy v meste neužijem.

Napriek hviezdnemu obsadeniu onoho duelu (hviezdy dodalo len jedno mužstvo) som si však toto stretnutie nevybral za svoj najsilnejší športový zážitok v roku končiacom na 13. Najsamlepší moment si ma odchytil neplánovane, o dva mesiace neskôr. Do mesta mal prísť skrížiť kopačky Eintracht Frankfurt z dôvodu Európskej ligy (to je tá súťaž, ktorú vôbec nikto nesleduje). Ešte pár hodín pred zápasom som netušil, prečo som sa na naň vôbec nechal tak spontánne nahovoriť svojimi kamarátmi z Nemecka.

SPÚŠŤ V MESTE AKO ZA ČIAS ROWDIES

Tvrdili, že sa mám nechať prekvapiť, že to bude stáť za to. Nuž, začiatok tomu nenasvedčoval. Cestou na predzápasový pre-drink panovalo netradične mrazivé počasie a predstava, že sa budem dve hodiny krčiť na pustom a prievanoidnom štadióne nebola prívetivá. Áno, prievan naozaj nemusím!

Po niekoľkých minútách som vystúpil na zastávke Place de la Victoire, kde francúzski Alžírčania prednedávnom oslavovali postup svojich, tých či oných, do Brazílie. Tentokrát som síce na námestí nestretol davy, no dôkaz o tom, že tam nejaké boli, sa na na mňa doslova lepil. Presnejšie, na moje chodidlá. Celé námestie bolo totiž svedkom epochálneho nájazdu frankfurtských priaznivcov len pár desiatok minút predtým. Do mesta ich kvôli tejto bezvýznamnej súťaži prišlo až 12 000! Úmerný tomu bol počet pivných fliaš či kartónových tašiek z neďalekého fast foodu všade navôkol. Za pár ďalších okamihov nabehli mobilné vysávače (predstavte si autá, čo bežne kefujú cesty, akurát v mierke 1:12) a po polhodine už zmizli aj posledné črepiny. Tých s hviezdičkou sme sa tentokrát nedočkali.

Tak ako autíčka, aj my sme vysali fľaše vína, presnejšie ich životabudiaci obsah, podobne rýchlo. A keďže stále boli k dispozícii asi dve hodiny do stretnutia, rozhodli sme sa, že na štadión pôjdeme pešo, presne po stopách Nemcov. Rozhodnutie sme ani na sekundu neľutovali, už len preto, že sme aspoň trochu prevzdušnili naše expresne prekyslené žalúdky.

Samozrejme, čím bližšie k štadiónu sme boli, tým viac nemeckých fanúšikov sme stretávali. Materiálne škody neboli vysoké, ak teda nerátam početné odpadky na zemi, tisícky nálepiek ultras na stĺpoch verejného osvetlenia alebo občasne dáviacich pri okrasných kríkoch lemujúcich štadiónovú alej.

Pri príchode na miesto činu nás bez varovania zaplavila oranžová farba. Šíky priaznivcov Eintrachtu boli do nohy odeté v pomarančových bundách a čiapkach, netrpezlivo okupujúc hlavný vchod na ihrisko. Špeciálnu atmosféru dotvárala policajná helikoptéra mapujúca situáciu v susedstve a desiatky tažkoodencov, z ktorých išiel mráz po chrbte. Z ťažkoodencov by však asi nič iné ani ísť nemalo, že?

Tu odbočím. Až neskôr som totiž pochopil prečo boli Die Adler (Orly) oblečení v iných než klubových farbách. Červenú, bielu a čiernu vymenili za oranžovú aj kvôli viditeľnosti, no najmä ako odkaz na Kubrickov film Mechanický pomaranč. Ešte som to nevidel, no chystám sa. Zatiaľ viem len toľko, že je to napríklad o vymývaní mozgov v súčasnom svete. Alebo, že sa to tam celé porovnáva s nacistickým obdobím, keďže jediným záujmom hlavného hrdinu je ničenie a násilie. Teda, čím konkrétne sa v tomto prípade inšpirovalo ultras jadro hostí môžeme len hádať..

FRANKFURTSKÍ FANS BOLI SUPER, AKÉ ASI TO JE V DORTMUNDE?

Späť k zápasu a futbalu. S čakaním na výkop sa mi spája jeden ozaj negatívny moment. Vstupenky sme mali legálne zakúpené do sektoru domácich, keďže sme dočasne z Bordeaux a nepatrili sme medzi priaznivcov hostí. Keďže som však bol s partiou Nemcov a zápas bol označený za vysoko rizikový, dnu sme sa nedostali ani len cez front desk. Azda ďalších 20 minút čakania a hromženia, že skutočne nie sme prezlečení provokatéri napokon zabralo, vyzdvihol si nás jeden z hlavných supervízorov stretnutia. Ten nás po dôraznom upozornení usadil presne tam, kde sme mali lístky, teda do sektoru domácich. A aby sme zapadli bez problémov – Nemci obmedzili svoju deutsch a ja som pre zmenu vytiahol šál Girondins.

Futbal nestál za nič, to vám poviem rovno. Ak by som si ex-post nepozrel ako zápas vlastne dopadol, ani by som nevedel kto dal gól. Na radosť oranžového kotla na náprotivnej strane bol jediným strelcom neznámy Martin Lanig, čím hostia urvali najtesnejšie víťazstvo. Na trávniku. Omnoho podstatnejšia však bola atmosféra, ktorá po celý čas na štadióne panovala. Teda takto. Na troch štvrtinách oválu bolo mdlo – jednak bolo domácich fanúšikov zhruba toľko, čo hostí (!) a navyše boli roztrúsení kade-tade. Hurónskym hosťom, tlačiacim sa rameno na rameno v jedinom sektore, tak nič nebránilo zaznamenať tentokrát deklasujúce víťazstvo. Na tribúnach.

Lanigov gól prispel aj k tomu, že sa celozápasové chorály, povzbudzovanie, skákanie, vlajky a všetko to, čo majú správne pojašení futbaloví fans mať v popise práce, predĺžili až do neskorých nočných hodín – či ešte priamo na štadióne alebo potom v uliciach mesta. Gro fanúšikov vraj odchádzalo ešte v tú noc desiatkami autobusov a viacerými špeciálnymi letmi späť na Fraport. Skalní však reagovali promptne a v miestnom bare ste ich mohli zazrieť oslavovať ešte aj o deň neskôr.

Pri odchode zo štadióna sa mi stala jedna milá udalosť naviac. Naša „obvyklá“ pozápasová cesta bola zablokovaná, tentokrát pre možný stret s Frankfurťanmi. Tí síce ešte dlho po nás zostali spievať na tribúnach, no to francúzskych policajtov neobmäkčilo. Svoju povesť z funesovských komédií však predsa len potvrdili, keď nás na naše naliehanie napokon pustili ako súčasť nemeckej výpravy, vrátane mňa. Stačilo ukázať občaňák toho jedného jediného Nemca bývajúceho pri Frankfurte, čo bol s nami a nám ostatným už len zabľabotať: „Ja, naturlich.“.

Môj najsilnejší športový zážitok končiaceho roka tak vlastne nebol iba športový, ale naozaj stál za to. Keď pre nič iné (a že teda atmosféra bola naozaj úžasná), tak už len pre ten pocit byť Nemcom aspoň na päť sekúnd v živote. Don’t worry, zostávam s tebou, Slovač moja!

Števo Kolibár

Števo Kolibár

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2013. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár