Deň, kedy Eusébio prišiel na Štrbské Pleso

06.01.2014 / Samo Marec
Martunis je 8-ročný chlapec z Indonézie, prežil tsunami v roku 2004 v portugalskom futbalovom drese. Našli ho na pláži a priviezli do Portugalska, kde sa odfotil so slávnym futbalistom pred zápasom domácich so Slovenskom. True zvečnená story. (photo: SITA/AP Photo/Armando Franca)

Martunis je 8-ročný chlapec z Indonézie, prežil tsunami v roku 2004 v portugalskom futbalovom drese. Našli ho na pláži a priviezli do Portugalska, kde sa odfotil so slávnym futbalistom pred zápasom domácich so Slovenskom. True zvečnená story. / (photo: SITA/AP Photo/Armando Franca)

Bol som vtedy nachladený. Nie veľmi, ale dosť na to, aby som si mohol nahovoriť, že nachladený naozaj som, zároveň však dosť málo na to, aby som sa nedajbože musel naozaj liečiť. Skrátka, presne akurát na to, aby som si mohol uvariť víno a nepriestreľne to zdôvodniť tým, že to robím pre svoje zdravie. A tak si potom človek, nie hneď na začiatku, skôr od polovice fľaše, nevyhnutne zaspomína. To je tá vec. Pri víne sú aj tie najhoršie veci akési krajšie.

O fotografovaní

Mám strach z ľudí, ktorí si všetko fotia, akoby to za to stálo, napísal som vtedy, hoci skôr ako pravda to bola taká vínom vyvolaná poetická póza. Spoliehajú sa, že im obrázky nahradia pamäť, ale to nie je pravda. Budú mať zdokumentovaný každý moment a každý pocit, takže si ho potom v pamäti ani nebudú môcť prispôsobiť. Nebudú si ho môcť vylepšiť, lebo bude len taký, aký naozaj bol. A to som zase napísal* veľmi dobre, myslím si. Skromne, samozrejme.

Presne tento problém s fotografovaním som mal vždy, ešte predtým, ako sa každá fotka jedla musela povinne prehnať cez Instagram, ešte pred Facebookom, dokonca ešte dávno predtým, ako digitálne foťáky dali každému možnosť myslieť si, že práve on je tým talentom, na ktorý svet fotografie čakal od čias Helmuta Newtona. Presne preto mám azda tri fotografie zo základnej školy, všetky z akcie Čisté hory, na ktorú sme každý rok chodili (som na nich prevažne štrbavý), presne preto mám z gympla fotiek asi päť (teda ak nerátam dozvuky), a presne preto mám z dovoleniek za posledných päť rokov vlastných fotiek presne nula. Nepáči sa mi, aké sú fotografie definitívne, ako jasne určujú, čo a ako bolo, čo a ako vyzeralo. Neposkytujú žiaden priestor pre interpretáciu, žiaden pre fantáziu, kvôli fotkám nie je žiadna možnosť pamätať si veci inak alebo lepšie, než naozaj boli. Ostáva len veľmi konkrétna skutočnosť.

O Eusébiovi

A práve preto je skvelé, že zo dňa, kedy sa stala tá nepravdepodobná udalosť a Eusébio naozaj navštívil Štrbské Pleso, neexistuje žiadna dokumentácia, len matné spomienky siedmaka, ktoré si môžem prifarbiť podľa najlepšieho svedomia a vkusu. Čiže si to pamätám takto:

Bolo to na jeseň roku 1994, muselo to byť práve vtedy, pár mesiacov po majstrovstvách, na ktorých Brazília konečne po 24 rokoch opäť získala titul. Muselo to byť práve vtedy, v dobe vrcholiaceho ranoadolescentného posadnutia futbalom – o rok skôr by to ešte a o rok neskôr nebolo ono. Prišlo to v pravý čas. Učiteľ, dnes už neviem ktorý, ale pravdepodobne telocvikár Gábor, vošiel do triedy a oznámil, že ten Eusébio na to Štrbské Pleso príde a my, ak chceme, sa tam s ním môžeme stretnúť. Nie, neviem prečo. Takto to vlastne nedáva vôbec žiaden zmysel, načo by vôbec na to Pleso šiel a čo by tam robil? Možno to nejako súviselo s tou zábavnou kandidatúrou na zimnú olympiádu, ktorá sa vtedy, ako dnes, odohrávala, možno to má nejaké úplne iné a omnoho logickejšie zdôvodnenie.

Miestnu knižnicu som práve v tom čase dôkladne odľahčil od všetkých kníh o majstrovstách sveta, slávnym Čile 1962 počnúc, takže teoretický základ som mal viac ako solídny.Vedel som, čo sa dialo v roku 1966 – že práve tam sa začala anglicko-argentínska rivalita, že to vtedy a tam Severokórejci poslali domov Talianov ešte v skupine a vo štvrťfinále tak mali hrať proti Portugalcom. A tak, ako si pamätám ešte niekoľko nepodstatných citátov z kníh tých čias, určite viem aj toto: Naši hráči sa pred zápasom venovali kolektívnym aktivitám a nácviku pracovných piesní, povedal pred zápasom kórejský tréner. A robia to dodnes.

Nasleduje púť Portugalcov vyraďovacou časťou majstrovstiev sveta 1966 v kocke: Kórejci v 25. minúte vyhrávali 3-0, ale potom sa do veci o niečo viac zaangažoval práve ten Eusébio, ktorého som mal stretnúť. Skraja oboch polčasov dal hneď štyri góly a piaty pridal niekto iný, anonymný. Konečný výsledok teda ustanovil na 5-3, potom nasledovalo semifinále s domácim Anglickom (prehra, Eusébio gól) a zápas o tretie miesto s Levom Jašinom (víťazstvo, Eusébio gól). Na konci toho všetkého boli Portugalci ako tretie najlepšie mužstvo sveta a Eusébio ako najlepší strelec. Ktorým bol vlastne celý život.

O Štrbskom Plese

O tom, aké to bolo, keď Eusébio na Štrbské Pleso naozaj prišiel, sa dá napísať vlastne len trápne málo. Všetko bolo pokryté v hmle, veď preto viem, že to určite bolo na jeseň a aj všetky spomienky sa v tom opare strácajú. Určite sme boli v hoteli FIS, to je ten takmer pri svahoch. Určite nás všetkých zhromaždili v konferenčnej hale, čo vtedy znamenalo stiesnenú miestnosť so stolmi po oboch stranách, minerálka, chlebíčky. Celkom iste to bolo vysoko oficiálne, každý, kto tam niečo mal povedať, to aj v zodpovedajúcom rozsahu povedal, Eusébia nevynímajúc. Hádam to netrvalo pridlho. Pri tom stole som určite sedel na tej strane ďalej od okna.

Predstavili nás ako jeho fanúšikov zo Základnej školy Pod lesom, Dolný Smokovec. Určite sa usmial. Rozdali nám jeho naxeroxované fotografie s rovnako naxeroxovaným podpisom, to viem na milión percent. Či sme si aj potriasli rukami, to neviem, ale znie to tak krajšie. Povedal som mu niečo? Anglicky som už vtedy vedel obstojne, ale vedel aj on? Alebo som sa hanbil? To znie pravdepodobne, predsa len, Eusébio. Vyzeral tak, ako vyzeral celý život, dobrosrdečne a pokojne. Ak sa aj náš rozhovor nikdy nestal, určite sa pri ňom usmieval, zdal sa byť tým človekom, ktorý to robí vždy.

Možno sme sa spolu odfotili, neviem, ale presne to je tá výhoda – tú fotografiu, ak existuje, nemal kto zdokumentovať, nemal ju kto a kam zavesiť. Jej existenciu nikdy nikto nedokáže ani nevyvráti. A vďaka tomu si môžem myslieť, že som sa na Štrbskom Plese na jeseň v roku 1994 možno naozaj odfotil s Eusébiom, ktorý bol jedným z najlepších futbalistov, akého kedy svet videl.

*http://samuelmarec.blog.sme.sk/c/247099/S-Majom-nad-varenym-vinom.html

Samo Marec

Samo Marec

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2014. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár